Neraz som rozmýšľala  nad tým, prečo sa  niekedy ľudia neúctivo správajú (napr. automaticky tykajú),  keď stretnú človeka na vozíku alebo s iným telesným znevýhodnením. Preto som si povedala, že skúsim osloviť a položiť pár otázok k tejto téme ľuďom s telesným postihnutím a zistiť, či sa im niekedy stáva, že sa k nim ostatní správajú neúctivo,  aké sú ich reakcie na dané správanie, ktoré nie je v zhode s etiketou slušného správania sa, prípadne, čo by sa dalo robiť preto, aby sa toto správanie  spoločnosti zmenilo v smere väčšej úcty k ľuďom s fyzickým znevýhodnením.

Stáva sa Vám, že Vám ľudia na verejnosti bežne tykajú (nielen starší, a vo vašom veku, ale i mladší).

Marián: Stáva sa mi to dosť často, nie je mi to príjemné. Znižuje sa tým moja dôstojnosť.

Michal: Áno, občas sa to stáva a je mi to nepríjemné, mám dávno po 30tke a ľudia majú stále sklon mi tykať. Aj keď som si pred mesiacom vybavoval vozík a bola u nás pracovníčka z UPSVaR-u, tiež mi tykala.

Matúš: Áno. Väčšinou sa stretávam s tykaním, ale zlepšuje sa to. Minule ma jeden vysokoškolák prekvapil, keď sa pred stánkom opýtal mňa, či stojím v rade a nie asistenta. A vykal mi. Veľmi ma to potešilo, hoci by to malo byť bežné.

Karolína: Áno stáva sa, že mi ľudia na verejnosti tykajú, no vo väčšine prípadov sú to ľudia starší odo mňa než  tí vekovo mladší. Ako príklad môžem uviesť jednu z mojich návštev stomatologickej ambulancie, kde mi ošetrujúci lekár začal automaticky tykať. Spôsob  komunikácie so mnou zmenil až  potom, čo som mu prezradila koľko mám rokov. Vtedy som mala presne 20. Pomerne bežnou situáciou je, že Vám ľudia začnú tykať len preto, že sedíte v mechanickom invalidnom vozíku.

Kristína: Mne osobne sa to nestáva. Tykajú mi len tí, ktorých osobne poznám. (aj keď sú častokrát odo mňa oveľa starší). Mladší, ako napr. deti a školopovinní študenti, ak ma pozdravia na ulici, alebo u nás v bráne ( ich poznám len z videnia),  tak mi vykajú a ja im taktiež odzdravím vykaním.

Maťka: Mne sa, našťastie, takéto veci nestávajú, väčšinou ma ľudia požiadali, či mi môžu tykať. Ľudia mi na verejnosti bežne netykajú, majú ma v úcte, rešpektujú to, či mi majú tykať alebo vykať.

Tomáš: Niekedy sa to samozrejme stane.

Natália: Niekedy sa mi to stáva.

Zamysleli ste  sa niekedy nad tým, čo je dôvodom prečo Vám  ľudia tykajú?

Marián: Myslím si, že je to hlavne kvôli môjmu zdravotnému znevýhodneniu, vďaka ktorému ma mnohí ľudia považujú za „večné“ dieťa. Veľmi sú prekvapení, keď im poviem, že mám vysokoškolské vzdelanie.

Michal:  Si myslia, že keď som na vozíku, že automaticky si môžu dovoliť mi tykať.

Matúš: Ľudia si podľa mňa myslia, že keď je človek na invalidnom vozíku, má automaticky aj mentálne postihnutie.

Karolína: Ak sa s tým človek stretáva v bežnom živote, prirodzene ho to donúti sa aspoň na chvíľu zamyslieť a položiť si otázku prečo ? Takže moja odpoveď je áno, zamyslela.

Gregor: Dôvod, prečo ľudia začnú tykať bezdôvodne, bez toho aby sa spýtali či môžu? Osobne si myslím že je to dané postihnutím. Niekedy, niektorí ľudia majú takú tendenciu, že uvidia človeka s fyzickým postihnutím, a myslia si že, mu bezdôvodne môžu začať tykať. Bezdôvodne ako bezdôvodne. Z toho hľadiska, že má postihnutie si myslia, že si to môžu dovoliť.

Maťka: Ja som sa nad tým zamýšľať nemusela, keďže sa mi to nikdy nestalo. Nesprávajú sa povýšenecky. Podľa mňa  ide aj  o to, ako sa správate vy. Závisí to aj od toho jedinca s ťažkým zdravotným postihnutím a od jeho správania sa k okoliu.

Tomáš:  Nejako som sa  nad tým nezamýšľal.

Aký to je to podľa Vás  dôvod, prečo je to tak?

Marián: Veľa ľudí si myslí /aj niektorí lekári/, že keď som na vozíku, zároveň mám aj mentálne znevýhodnenie. Myslia si tiež, že mi môžu bez obáv tykať, nakoľko  moje ťažké telesné znevýhodnenie trvá od narodenia a teda podľa nich nie je nutné mi vykať.

Karolína: Dôvodom v mojom prípade môže byť jednak to, že nie som vysoká, a že sa pohybujem väčšinou po exteriéri v sprievode druhej osoby alebo na vozíku, nakoľko som ťažko chodiaca. Príčinou však je zmýšľanie ľudí voči zdravotne znevýhodneným. Hľadanie si cesty „zdravej“ časti populácie k zdravotne znevýhodneným ľuďom, nakoľko existuje možnosť, že sa s takým niečím ešte nestretli, nevedia ako komunikovať so zdravotne znevýhodneným človekom. Na druhej strane to môže byť prejavom menejcennosti.

Kristína: Dôvodom na tykanie je asi fakt, ako jednotlivec pôsobí navonok, ako sa prejavuje. Ľudia si myslia, že k telesnému postihnutiu, ktoré má, je pridružené aj mentálne. Aj keď má napr. vozíčkar dospelý vek, stáva sa, že okolie ho automaticky berie kvôli postihnutiu ako dieťa. A to je smutné, že si to ľudia rokmi tak zaužívali.

Matúš: Lebo tí ľudia nemajú vo svojom okolí nikoho na invalidnom vozíku a teda nemajú tú skúsenosť s vozíčkarom, ktorý je rovnaký ako oni, len nemôže chodiť.

Michal: Je to aj o zmýšľaní ľudí. Keď som napríklad v banke, tam mi, podľa slušnosti, vykajú.

Maťka: Osobne sa mi na túto otázku ťažko odpovedá, keďže sa mi to nestalo. Čo sa týka napríklad  úradov, stále mi tam vykali. Bude to asi tým, že od osemnástich si úradné veci vybavujem sama iba v prítomnosti asistentky. Nedovolím svojim rodičom, aby mi nejaké úradné alebo iné záležitosti, napr. lekárske, vybavovali oni.

Vyhovuje Vám to?

Marián: Nie

Karolína: Myslím si, že to nie je príjemné nikomu, kto má zdravotné znevýhodnenie je mentálne zdatný a chce sa plnohodnotne zaradiť do života, no dôležité je, ak takáto situácia nastane, brať ju s nadhľadom a upozorniť na fakty.

Michal: Nie, ani náhodou, veď mám svoje roky.

Matúš: Nevyhovuje. Je to ponižujúce.

Natália: Nie, hlavne keď ho nepoznám.

V ktorej situácii Vám to najviac prekáža, v ktorej najmenej?

Marián:  Najviac mi prekáža, keď mi niekto automaticky bez opýtania začne tykať a vôbec sa nepoznáme.

Karolína: Najviac by mi tykanie prekážalo pri úradnej komunikácií a návšteve zdravotníckych zariadení. Najmenej, ak by to bola pre mňa cudzia osoba, s ktorou som sa stretla náhodou, kde nie je pravdepodobnosť opätovného osobného stretnutia.

Matúš: Najviac mi to prekáža na úradoch, pretože by som očakával, že tam sedia úradníci, ktorí sú poučení, ako sa správať k osobám so zdravotným postihnutím. Najmenej mi to vadí od starších ľudí, pretože viem, že sa podobne správajú aj k ostatným dospelým, nielen k tým „na vozíku“.

Kristína: Najviac by mi to prekážalo, keby ku mne takto pristupovali úradníci a lekári. Cítila by som sa nedôstojne. 

Michal: Najviac mi to bolo nepríjemné pred mesiacom, keď som si vybavoval nový vozík a pracovníčka z UPSVaR-u mi tykala. Na Slovensku sa zmýšľanie ľudí musí veľmi, veľmi zmeniť. Som síce na vozíku, ale hlavu mám v poriadku.

Matúš: Najviac mi to prekáža na úradoch, pretože by som očakával, že tam sedia úradníci, ktorí sú poučení, ako sa správať k osobám so zdravotným postihnutím.

Gregor: Najmenej mi to vyhovuje, keď idem s rodičmi niekde, kde treba niečo vybavovať, a si myslia, že tým, že som tam s rodičmi, nech už sme  hocikde, na rehabilitačnom alebo v poisťovni, si môžu dovoliť mi tykať.

Čo by podľa Vás bolo potrebné urobiť, aby sa to zmenilo?

Marián:  Nesmieme dovoliť, aby nám niekto tykal už pri prvom kontakte. Musíme si nechať určitý odstup. Musí uplynúť určitý čas. Je dôležité verejnosť informovať, že ľudia so zdravotným znevýhodnením majú právo na rovnocenné postavenie v spoločnosti. Nesmú byť považovaní za menejcenných, ktorí od spoločnosti len berú a nič jej nedávajú.

Karolína: Myslím si, že by pomohlo, keby „zdraví „ ľudia boli viac integrovaní do komunity zdravotne znevýhodnených, spoznávali by sa navzájom, zdieľali by spoločný život. Získali by tak úplne iný pohľad na ľudí s postihnutím.

Kristína: Aby sa tento stav zmenil, potrebné je, aby sa títo ľudia sami ozvali a poprosili ľudí, aby im netykali automaticky, keď sa nepoznajú.  Ak to sám nedokáže, tak by mal zasiahnuť OA, ktorý poukáže na potreby svojho klienta, poučí ako sa správať k ľudom na vozíku a iným a  ako ich oslovovať. Základom ale je, že by to malo vychádzať už z rodiny, lebo ako rodičia nastavia svoje dieťa s postihnutím a ako k nemu pristupujú v domácom prostredí, tak sa potom správa aj verejnosť. Sám jednotlivec potom nevie rozlíšiť (a brániť sa), že tykanie nie je vhodné pre neho, a nevie sám poukázať na opak. Alebo je ešte situácia, kedy tykanie jednotlivcovi nevadí a je mu to  jedno.... 

Maťka: Myslím, že by bolo potrebné zo strany ľudí so zdravotným postihnutím, aby svoje úradné a iné záležitosti vybavovali samy, ak im to ich stav dovoľuje. Ide to od nás, máme byť samostatní a rázni a dôrazní, budeme vedieť, čo chceme, kde sme a čo chceme vybaviť. Ide o to, aký máme postoj k životu. Ja som si svoj postoj vyriešila, keď som mala osemnásť a začala si svoje veci vybavovať sama. Od toho to závisí, podľa mňa.

Tomáš: Označiť si hranice, čo si ten dotyčný dovoliť môže a čo nie.

Michal: Bolo by potrebné prostredníctvom  videa a časopisu informovať širokú verejnosť, aby vedela o tom, že ľudia s postihnutím nie sú radi, keď im tykajú.

Matúš: Mohlo by sa natočiť a šíriť video, ako taký návod správania sa k človeku na vozíku.

Natália: Aby boli ľudia dobre vychovaní..

Ako by ste k tomu mohli prispieť  Vy sám?  

Marián: Poukazovaním na výnimočné osobnosti so zdravotným postihnutím. Byť dobrým príkladom pre ostatných.

Karolína: Základom je komunikácia a vyjasnenie si skutočností.

Kristína: Ja sama by som mohla k tomu prispieť tak, že ak sa vyskytne taká situácia, tak hovoriť o tom, poopraviť toho, kto mi automaticky začne tykať,  a nielen za seba hovoriť, ale aj za iných ľudí so zdravotným postihnutím. Čím viac ľudí bude o tom hovoriť, tým lepšie, len tak sa môže upraviť myslenie a vnímanie ľudí...

Tomáš:  Ja by som začal tykať až po dohode  a vydiskutoval by som si to, či mi smú ľudia  tykať alebo nie.

Michal: Tak, že sa ozvem, že je mi to nepríjemné, keď mi tyká.

Matúš: Tým, že by som sa naučil slušným spôsobom obhájiť tak, aby som zároveň nebol drzý a tú druhú stranu neurazil.

Maťka: Prispejem k tomu tak, že budem o svojom živote hovoriť pozitívne, budem podporovať ľudí so ZP, ktorí sa boja obhajovať svoje práva, vyjadrovať svoj názor.

Natália: budem sa tváriť, že som staršia :D

Ako je z odpovedí opýtaných zrejmé, skoro každý človek s telesným postihnutím sa, aspoň niekedy, potýka s tým, že sa ľudia k nemu správajú ako k malému dieťaťu. Je to na ňom samotnom, aby to zmenil. Netreba sa báť ozvať sa a domáhať  sa svojich práv. Veď nie je žiaden dôvod na to, aby ľudia človeku na vozíku tykali len preto, že má postihnutie. Na tomto mieste by som dodala, že je rovnako nedôstojné tykať aj dospelým ľuďom s mentálnym postihnutím, pretože všetci ľudia bez ohľadu na zdravotný či mentálny stav majú právo na rovnaké zaobchádzanie a  na dôstojné správanie sa voči nim.

ĽB