Čím nás očaril Gašpar Fejérpataky - Belopotocký :-) <<<

Dianie na Slovensku Autor:  štvrtok, 01 jún 2017 15:42 velkost pisma decrease font size increase font size

Náš veselý a zaujímavý výlet do LiptovskéhoMikuláša nám okrem iného priniesol aj lepšie spoznanie jedného z našich slovenských predkov - Gašpara Féjerpatakyho - Belopotockého. Sedeli sme na evanjelickej fare na Námestí Žiadostí slovenského národa, kde bolo a je sídlo Tatrína, a tam sme o ňom získali informácie. Dozvedeli sme sa, že celým svojím osobným majetkom (bol zrejme bohatší ako ostatní národovci) podporoval zlepšenie života Slovákov. sme radi, že sú a boli aj takí ľudia na svete.
Zamerajme svoju pozornosť na  život a konanie jedného z našich slovenských spolubratov :-), jeho príklad nás obohatí, aj srdce nám poteší :-). Potrebujeme ideály, potrebujeme povzbudivé vzory, len tie nás povznášajú, umožňujú náš vzlet, bez nich upadáme.

"Vzácnou pokladnicou kultúrnych skúseností a aktivít je Lipták Gašpar Fejérpataky-Belopotocký."  
"Sial zdravé zrno i pestrofarebné semiačka a dnes sú plné klasy a kvitnú prekrásne kvety."

(Týmito dvomi citátmi opísala  Gašpara Belopotockého autorka jeho krátkeho životopisu archivárka p.Fiačanová z Liptovského Mikuláša).


Nasledujúci text je kombináciou informácií získaných na internete a našich prežití. 
Gašpar Fejérpataky-Belopotocký bol charakteristický tým, že sa život okolo seba snažil pozmeniť, povzniesť, zlepšiť, a to vždy spôsobmi reálnymi. Takýto spôsob života veľmi obdivujeme - hľadať vždy spôsob, ako veci zlepšiť.
Pochádzal zo zemianskej rodiny, o ktorej prvá zmienka je už z roku 1248. Narodil sa 1. januára 1794 v Paludzi. Jeho otec Mikuláš tam hospodáril na prenajatom majetku, nebol bohatý. Zároveň bol knihárom - vyučil sa ním a venoval sa tomuto remeslu. Gašparova mamka zomrela, keď mal 6 rokov,  zomrel mu aj brat Ján. Základnú školu absolvoval v Paludzi, kde mal dobrého, ale aj prísneho učiteľa Jána Ruttkaya, ktorý mal slovenské cítenie. Gašpar spomína, že pán učiteľ mal rád záhradníctvo a pestoval pekné stromy, a ovládal rôzne ručné práce, ktorým učil deti v škole. Po základnej škole šiel Gašpar do Kežmarku, ale školu nedokončil, lebo rodina  nemala dosť peňazí. Jeho otec sa druhýkrát oženil a Gašpar dostal macochu, ktorá ho nemala rada. Keďže nemohol študovať, vyučil sa za knihára ako otec. Ako 16-ročný odišiel na skusy do sveta (čo si za tým máme všetko predstaviť, nevieme. Musel sa sám uživiť? Musel si hľadať prácu? Spával, kde sa dalo? Zrejme áno). Dočítali sme sa, že strávil nejaký čas v Kežmarku, Levoči, Košiciach, Lučenci, Budapešti a Viedni, a že sa za toto obdobie nesmierne veľa naučil. Učil sa sám, zrejme veľa čítal, študoval, navštevoval kultúrne inštitúcie, učil sa aj kresliť. Svojim vlastným úsilím dosiahol vzdelaním úroveň vysokoškoláka. V minulosti neboli papiere o skončení školy zrejme také dôležité ako sú dnes. Po tomto období sa usadil doma pri otcovi a macoche, kde im pomáhal. Začal písať prvé básne, ktoré venoval aj svojej prvej láske. Macocha mu však lásku nedožičila, postarala sa, aby začínajúci vzťah rozbila. Použila vraj na to svoj klebetný jazyk. Začali mu vychádzať básne vo vtedajších časopisoch, hlavne českých, lebo slovenských takmer nebolo. Blízka mu bola otcova najmladšia sestra - tetka Žofia, ktorá sa vydala za evanjelického farára v Hybiach -   Samuela Orfanidesa. Meno Orfanides je tiež v národnom živote dôležité, lebo synovia Samuela Orfanidesa - Ján Orfanides a Ľudovít Samuel Orfanides boli literárne činní, snažili sa prinášať pokrokové myšlienky do života v okolí. Napr. do včelárstva, ovocinárstva, čo bolo v dobe, kedy si ľudia svoju potravu museli sami dopestovať, veľmi dôležité. Gašpar sa rozhodol sa osamostatniť. V roku 1821 sa  usadil v Liptovskom Svätom Mikuláši, pracoval ako knihár a kníhkupec. Nadviazal priateľský vzťah s  Matúšom Blahom, evanjelickým farárom. Tento vzťah opísal takto: „Stýkanie sa s výtečným a vysoko učeným mužom Matúšom Blahom znamenite na mňa pôsobilo. Veľmi ma zaujímali jeho výborné, do života siahajúce kázne, ktoré som v chráme vždy so zvláštnou pozornosťou počúval a k Blahovi zvláštnu úctu, dôveru a lásku cítil, i veľmi na mňa pôsobili. Keď roku 1829 Matúš Blaho vydával svoje kázne, bol som mu pri tom nápomocným v prepisovaní, prezeraní rukopisov a opravovaní tlače“. Priatelil sa aj s Jurajom Bartošom, rímsko-katolíckym farárom a od roku 1824 si pravidelne písal s Jánom Kollárom. Cieľavedome sa pripravoval na svoje pôsobenie v oblasti kultúry, v oblasti vydavateľskej - robil tak v prospech pozdvihnutia slovenského ľudu, zlepšenia jeho vzdelania, rozhľadu. Sledoval dianie v slovenskom a českom národe, politiku, hospodárstvo, aby mohol všetko ďalej sprostredkovať ľuďom. Študoval filozofiu, napr. Herdera, v obľube mal Pavla Jozefa Šafárika. V našich Košiciach máme Univerzitu Pavla Jozefa Šafárika, ktovie, koľko ľudí, študentov súčasných aj minulých vie, čím bol Pavol Jozef Šafárik významný. Necháme si túto osobnosť na nabudúce.
Gašpar Féjerpataky - Belopotocký veril v rozlet a vzlet slovenského národa, nezaťažovali ho pochybnosti o tom, či sa národu podarí vyrásť. Podporoval ho, ako mohol. Prvým významným výsledkom jeho práce bolo vytvorenie rozsiahlej siete odberateľov slovenských a českých kníh, časopisov, kalendárov. Vedel, že čítanie nesmierne pomôže ľudu, žiaden iný spôsob by nebol účinnejší. Ľud sa potreboval naučiť čítať, písať, a získať rozhľad.  V roku 1826 mu zomrela sestra Zuzana, brat Samuel i jeho otec vo veku 61 rokov. O 2 roky na to sa oženil s Annou Zuzanou Vitališovou, dcérou stoličného komisára. Aj túto skutočnosť premenil na osvetový čin - zozbieral všetky vinše, verše a reči pri sobáši, prepísal ich a zhotovil knižku pod názvom: Předmluva při sobáši a básně, verše i vinše ku svadbě Kašpara Fejérpatakyho. Sú v nej aj verše Jána Čemického a sobášna reč seniora Matúša Blahu. Matúš Blaho takto charakterizoval Fejérpataky-Belopotockého: „Vy máte mnoho ctitelu na svete. Vaše výborné a ctihodné vlastnosti, váš znamenite vzdelaný, všelikým pekným a užitečným umením vyozdobený rozum, vaše znamenitá šlechetnosť, svedomitosť, střízlivosť, ke všemu dobrému vždy hotová príčinlivosť, vaše znamenitá ve svém povolání umělosť a šikovnosť, vaše znamenité v literním umění práce a zásluhy, jako jsou na ďaleko a na široko nejen v naši milé vlasti, než i v jiných krajinách známe...“
1. novembra 1829 Gašpar Féjerpataky - Belopotocký založil ľudovú požičovňu kníh „slovenskou pujčovní Bibliotheku“. Do knižnice nakúpil kníh za 500 zlatých. Knihy obohatil aj vysvetleniami „nejasnejších“ slov. Požičiaval ich každému, kto chcel čítať. Samozrejme sa dianie umožňujúce rast Slovákov nepáčilo tým, ktorí chceli mať Slovákov len ako nevedomých a poslušných robotníkov a sluhov - v roku 1843 bol vydaný vrchnosťou zákaz požičiavať verejnosti knihy. Gašpar  Belopotocký založil aj prvé slovenské ochotnícke divadlo, „Diwadlo slowanské swäto-mikulášske“. Tento jeho skutok sa hodnotí ako historicky najzávažnejší. Vedel, že knihy činia človeka stále vedomejším a sú nevyhnutnou súčasťou vzdelávania národa, uvedomoval si však aj to, že mnoho ľudí nevie čítať a písať. Divadlo tento problém vyriešilo hneď. Tí, ktorí nevedeli čítať, nemuseli sa to najprv naučiť, aby sa mohli podieľať na kultúrnom živote, ale prišli do divadla a hovorenému slovu v materinskom jazyku rozumel každý.

Od roku 1830 začal vydávať Nowý i starý wlastenský kaledář od roku 1842 s prílohou Slovenský Pozorník – vtedy to bola  najrozšírenejšia kniha na Slovensku. Vydal divadelné hry Jána Chalupku, písal učebnice, prekladal z cudzích jazykov,písal svoje príspevky o živote Liptákov aj všetkých Slovákov, predovšetkým v českých časopisoch a vo svojich kalendároch. V príspevkoch bojoval aj proti poddanstvu a alkoholizmu, ktoré umárali náš ľud. Jednoduchý ľud mal nesmierne ťažký život, páni z neho vytĺkali, čo sa dalo, a jedinú útechu často nachádzal v alkohole. Preto národovci všade, kde mohli, zakladali spolky miernosti/striezlivosti, aby pomáhali ľudu sa oslobodiť. Gašpar sníval aj o tom, že založí slovenskú tlačiareň v Liptovskom Mikuláši - to však vrchnosť nedopustila. Čím viac sa zobúdzali Slováci, tým viac Maďari protestovali. Na Gašpara Belopotockého smerovali ťažké útoky, ktoré ho mali v pomáhajúcej činnosti zastaviť. Útoky boli v podobe osočovaní, ale aj priameho fyzického násilia - stalo sa, že bol zbitý takmer na smrť. V tom čase sa priatelil s Michalom Miloslavom Hodžom, ktorý ho posilňoval v odhodlaní pomáhať ďalej.  Umožňoval nadaným chudobným chlapcom ísť na štúdiá a remeslá do Prahy. Jozef Božetech Klemens ako vďaku za jeho obetavosť namaľoval jeho portrét a dal ho rozmnožiť.

V tom čase Ľudovít Štúr hľadal spôsob, ako začať vydávať slovenské noviny, ktoré národ nevyhnutne potreboval. Vrchnosť mu nechcela dať povolenie na vydávanie novín, a keď argumentoval tým, že Maďari majú možnosť vydávať množstvo svojich vlastných časopisov, dostal aj Ľudovít Štúr súhlas na vydávanie - ak zloží vysokú kauciu. Toľko peňazí nemali národovci k dispozícii. Vtedy Gašpar Belopotocký založil svoj majetok a poslal 4000 zlatých kauciu, aby „Slovenskje Národnje Novini“ mohli začať vychádzať (r.1845). Gašpar stál tiež pri založení  Tatrína (1844) - stal sa jeho pokladníkom, lebo bol považovaný za svedomitého a majetného človeka, ktorý mal nadanie na podnikanie. Túto funkciu vykonával iba dva roky, ale za ten čas vykonal nesmierne dôležitú a ťažkú prácu. V čase revolúcie r.1848 bol vyšetrovaný aj zajatý maďarským vojskom. Celý krutý pobyt opísal vo svojom životopise. Po revolúcií vykonával úradnícku prácu, robil na súde a bol pisárom u advokáta. Posledné roky svojho života žil utiahnuto s manželkou a synom Bohumilom Zvěstoňom.

 

Odkiaľ mal Gašpar Belopotocký na všetko silu? Vedelo sa, že sa stále zaujímal o duchovné záležitosti. Inak zrejme nie je človeku možné činiť celý život pomáhajúce skutky, zostať presvedčený o dôležitosti pomáhania ostatným. Väčšina ľudí má obdobia, kedy mávne rukou, že sa neoplatí alebo nemá zmysel premáhať za účelom dobra, veď okolo seba vidíme, že to naozaj nemá zmysel. Treba si uvedomiť, že takáto kríza je prirodzená, ale neznamená, že činiť dobro zmysel nemá. Preto je dobré vedieť o rôznych príkladoch iných osobností, ktoré nás posilňujú a rozširujú nám obzor.  V čase staroby Gašpara Belopotockého bol svätomikulášskym farárom Fridrich Baltik a ten napísal: „Tento starec vedomec na faru do mojej súkromnej knižnice pilne chodieval a každý literárny nový plod s najväčšou ochotou až do úplnej smrti k prečítaniu si brával. Bol on literát zvláštny, samorostlý, cudzej mienke menej prístupný a práve tým najzaujímavejší. A najpamätnejšie z poslednej doby je zaiste to, keď na obed dňa 18. mája 1874, v ktorý deň o 4. popoludní zomrel – pravdepodobne na ochrnutie pľúc, ešte sa pred svojimi sťažoval, že si k čítaniu na deň doma nejakú zlú knihu pochytil“.

Gašpar Fejérpataky Belopotocký zomrel v r. 1874 vo veku 80 rokov v Liptovskom Svätom Mikuláši, kde bol aj pochovaný. Dnes je jeho pomník na Vrbickom cintoríne v Liptovskom Mikuláši, a jeho socha je aj na hlavnom námestí. Na jeho pomníku na cintoríne je nápis: Pamiatke Gašpara Fejérpataky-Belopotockého, 1. január 1794 – 18. mája 1874, priekopníka – buditeľa, bojovníka – trpiteľa, venoval odbor Matice slovenskej v Liptovskom sv. Mikuláši roku 1925. V Liptovskom Mikuláši je Knižnica Gašpara Fejérpatakyho - Belopotockého, ulica Belopotockého, park Belopotockého. Jeho meno nesie aj divadelný súbor, pravidelne sa koná aj národná divadelná prehliadka s názvom Belopotockého Mikuláš.

Na záver ešte uvádzame jeho vlastný výrok, ktorý poukazuje na hlboký význam utrpenia v živote človeka: „Matku vlastnú som nepoznal, macocha ma cvičila, manželka ma nerada videla, ľudia ma prenasledovali, nenávideli, nikto ma nemaznal. Týmto utrpením stal som sa tým, čím som bol.“ 

Zobrazene 856 x