Milí čitatelia Klubčíka,

už dávnejšie som trocha písala o svojom živote, ale keďže vás môj život veľmi zaujal, tak som sa rozhodla napísať o ňom podrobnejšie ako v minulom príspevku. Možno sa budem trocha opakovať, no dúfam, že mi to odpustíte.

Ešte pred mojím narodením sa narodil môj brat. Volá sa Peťo, po mojom dedovi. Keď mamka zistila, že je so mnou tehotná, s ocom netušili, že u nich nastane životný zlom, a to v podobe mňa. Narodila som sa predčasne v jedno krásne letné ráno na prázdninách u mojej babičky, ktorá bývala blízko Humenného, odkiaľ pochádzajú moje sesternice a moji bratranci. Táto dedinka sa volá Nižná Jablonka. Vtedy tam boli moji rodičia s bratom na návšteve. Žiaľ, túto návštevu si moja mamka veľmi neužila, lebo už na druhý deň som sa narodila predčasne a nečakane, v nedeľný slnečný deň.

Keď som sa narodila, vtedy ešte rodičia ani netušili, že budem mať ťažké zdravotné postihnutie. Mysleli si, že budem rovnako zdravá, ako môj starší brat Peťo. To, že tomu tak nebolo, zistili približne, keď som mala osem mesiacov. Začalo sa to nepatrnými, malými záchvatmi. V dôsledku toho, že sa tieto záchvaty opakovali, išla mamka so mnou do nemocnice. Z vyšetrení zistili, že mám epileptické záchvaty. Mamka si myslela, že stanovením diagnózy sa to skončilo, ale neskôr sa zistilo, že to ešte nie je koniec. Zistili, že mám oneskorený vývin, a tak začalo úsilie mojich rodičov.  Mamka so mnou začala čo najskôr cvičiť špeciálne reflexné cvičenie, ktoré stimulovalo nervový systém. Mamka si zo začiatku myslela, že toto cvičenie bude len dočasnou záležitosťou a že čoskoro sa všetko skončí. Žiaľ, nebolo tomu tak. Musím ešte podotknúť, že keď mi toto mamka rozprávala, prišlo mi ľúto môjho brata, lebo bol ešte malý a mamka mu venovala menej pozornosti ako mne. Okrem tohto cvičenia mamka so mnou absolvovala liečenie v Čechách. Aj v tomto prípade mi bolo brata ľúto, lebo bol tri mesiace bez mamky, pretože všetku pozornosť mamka venovala mne a tomu, aby sa môj zdravotný stav zlepšil. Potom postupne sa všetko znormalizovalo a dávalo do starých koľají. Čas pokročil a rodičia rozmýšľali, čo so mnou budú robiť, ako pôjdem do školy a ako sa budem učiť. Chodila som do jaslí na Lokomotívu v Košiciach. Tam tiež boli deti s ťažkým zdravotným postihnutím. Mala som tam svoju obľúbenú sestričku, ktorá sa volala Monika. Bola u mňa až taká obľúbená, že keď som prišla domov, mamke som pílila uši, že Monika robí tamto a Monika to robí takto. Možno mamka už trocha začala žiarliť :).

Keďže v jasličkách som nemohla ostať večne, rodičia uvažovali nad tým, čo so mnou bude ďalej. Neskôr sme sa dozvedeli, že v Košiciach je ústav pre ťažko zdravotne postihnuté deti, kde je aj škôlka, ktorú som začala navštevovať. Zo začiatku ma tam však nechceli prijať, preto tam išla mamka pracovať ako kuchárka. Na základe toho, že tam moja mamka pracovala ako kuchárka, ma nakoniec prijali do tejto škôlky. No v škôlke som to nemala jednoduché, lebo tam bola jedna učiteľka, ktorá si z môjho pohľadu na mňa zasadla. Stále mojej mamke tvrdila, že ja nič nezvládnem, lebo nie som ako ostatné deti, a že patrím do osobitnej školy. Podľa jej slov budem teda nevzdelávateľná. A keď nastal čas na riešenie toho, kam pôjdem do školy, tak tvrdila, že patrím do osobitnej školy aj s mojou kamarátkou Jankou. S touto mojou kamarátkou som chodila nielen do jasličiek, ale aj do tejto škôlky. Musím povedať, že na deň nástupu do osobitnej školy nikdy nezabudnem. Bol to pre mňa veľmi ťažký a traumatizujúci zážitok, lebo som videla Jankinu mamku plakať a kričala: „Neberte mi moju dcéru, nechcem ju tu nechať.“

Čo sa týka mňa, na osobitnú školu ma neprijali, lebo to moja mamka nechcela dopustiť. A ak by to aj pripustila, chcela sa kvôli mne presťahovať do Nižnej Jablonky, ktorá je blízko Humenného, kde bola táto osobitná škola. V Nižnej Jablonke bývala aj moja babka, moji bratranci a sesternice a teta. Ale nakoniec rozhodla, že ma tak ďaleko do osobitnej školy nedá, pretože vtedy v Košiciach osobitná škola nebola. Namiesto nástupu do osobitnej školy som nastúpila na liečenie, ktoré som absolvovala v Čechách.

Na liečení som bola rok a pol a tam som sa aj učila. Učiteľ, ktorý ma učil tvrdil, že som síce veľmi bystré a šikovné dievčatko, ale aj tak patrím do osobitnej školy, nakoľko nedokážem písať. Po tomto liečení som sa vrátila domov a rodičia uvažovali, čo so mnou bude ďalej.

Nakoniec som do osobitnej školy nešla, ale keďže v blízkosti nášho bydliska osobitná škola bola, tak mamka mi vybavila súkromné vyučovanie s učiteľkou, ktorá pracovala v tejto osobitnej škole. Táto učiteľka chodila ku mne domov dvakrát do týždňa. Doteraz si pamätám, že chodila v utorky a vo štvrtky. Veľmi dobre sa mi s ňou komunikovalo a jej prístup ku mne bol veľmi ľudský. Pani učiteľka mi raz dala do ruky ceruzku a mala som  obtiahnuť jeden kruh. To, že mi dala do ruky ceruzku, malo istý zámer. Chcela tým zistiť, či budem niekedy písať. Ja som ten kruh obtiahla. Takto zistila, že ja budem vedieť písať a že budem aj vzdelávateľná, to znamená, že vôbec nepatrím do osobitnej školy, ako to predtým všetci, okrem mojej mamky, tvrdili. Dokonca si to myslel aj môj otec. A tak ma učiteľka postupne naučila písať písmenká a dávala mi ich na domácu úlohu písať. Keďže mi ona dávala za úlohu urobiť iba jedno, vždy som si pre ňu pripravila prekvapenie a naučila som sa písať aj ďalšie písmenko. Takže ku koncu školského roka som dostala tri vysvedčenia, a to za to, že som absolvovala prvý, druhý a tretí ročník za jeden školský rok na osobitnej škole. A potom sa už veci rýchlo dali do pohybu. Táto pani učiteľka mi vybavila odborné vyšetrenie u psychologičky, ktoré som úspešne absolvovala. Z výsledkov psychologického vyšetrenia vyplývalo, že ja vôbec do osobitnej školy nepatrím, a že sa budem vedieť normálne efektívne učiť ako všetci ostatní, ale že budem mať jeden problém. No nie závažný. A to taký, že ak niekedy dostanem päťku v škole, budem veľmi emotívne reagovať a budem z toho dosť nešťastná. Záver z vyšetrení teda bol, že patrím na normálnu základnú školu. Tak nakoniec som na tú základnú školu nastúpila, bolo to presne v ústave, kde moja mamka pracovala a kde som chodila do škôlky. Keďže psychologické vyšetrenia boli dobré, mohla som nastúpiť rovno do druhého ročníka, ale zástupkyňa rozhodla, že by bolo lepšie, ak by som nastúpila do prvého ročníka a začala od začiatku. Tak som nastúpila na základnú školu, keď som mala asi deväť rokov, v roku 1990. Tam som mala presne tie isté spolužiačky, ktoré so mnou chodili do škôlky. Lepšie som vychádzala s chlapcami ako s nimi. Nesprávali sa tak, ako som očakávala. Keď som bola staršia a chodila na základnú, stalo sa mi to, že sa mi moje spolužiačky posmievali a mali ma za menejcennú len preto, že som mala z triedy najťažšie postihnutie. To znamená, že som musela na vyučovaní ležať, lebo mi to nariadila ortopédka. Na druhom stupni sa to zlepšilo, ale aj tak som mala k nim chladnejší vzťah, nebolo to také ako predtým. Nevedela som im dôverovať. Je to smutné, že aj v škole pre ťažko zdravotne postihnuté deti sú deti, ktoré šikanujú iné deti pre ich postihnutie. Žiaľ, je to tak. Musím povedať, že som sa niekedy nevedela dočkať, kedy už dokončím základnú školu. A som rada, že to tak rýchlo uplynulo a prišiel ten deň, kedy som ju ukončila. Moje spolužiačky išli na inú strednú školu ako ja.

Na obhajobu musím povedať, že chlapci sa ma viac zastávali ako tie spolužiačky, ktoré som poznala odmalička. Tak som veľmi rada, že sa naše cesty rozišli.

Pokračovanie nabudúce J...

Maťka Holentová