V prvej časti mojej trilógie som sa pozdieľala o tom, ako to so mnou bolo, keď som sa narodila a aké som mala detstvo. Tiež o tom, ako to bolo s materskou a základnou školou.

Po základnej škole som išla na dvojročnú nadstavbu na obchodnú školu, kde sme boli piati, z toho len jedno dievča - ja. Cítila som sa preto medzi chlapcami ako kráľovná. Chlapci sa ku mne správali veľmi pekne a boli milí. Chcela som im občas pomáhať s účtovníctvom, lebo som tomu rozumela, ale učiteľky mi kázali mať akési tajomné embargo. :)

Bola som s chlapcami dva roky a tie ubehli neskutočne rýchlo. Veľmi rada na to spomínam, lebo som s nimi nemala žiaden konflikt, mali sme sa radi a vychádzali sme spolu veľmi dobre. Žiaľ, jeden z nás piatich už tu medzi nami nie je. Po ťažkej chorobe nás opustil. Mám na neho len dobré spomienky, bola s ním sranda a rozumeli sme si.

Nuž, to čo bolo dobré, veľmi rýchlo ubehlo. Po dvoch rokoch štúdia som mala absolventské skúšky z ekonomiky, účtovníctva a administratívy. Ja som si ako otázku vytiahla tému životopis a skúšky dopadli celkom dobre. Nikto z nás neprepadol.

Keď som skončila túto školu, bola som jeden rok doma, ale aj napriek tomu som sa nenudila. Chodila som na kurz angličtiny v utorky a štvrtky od 16tej do 19tej, za ktorý som zaplatila dosť veľa. Chodila som totiž na súkromnú jazykovú školu na Akadémii vzdelávania. Urobila som skúšky z angličtiny a preradili ma do štvrtého ročníka.

Po dvoch rokoch na obchodnej škole a po jazykovej škole som si túžila urobiť maturitu. Chcela som ísť pôvodne na strednú školu sociálnej práce, ale už z pohovoru, ktorý som absolvovala, som nemala dobrý pocit. Tak som hľadala niečo iné a blízko môjho bydliska bola obchodná akadémia, kde ma však nechceli prijať. Musím povedať, že som to pomaly chcela vzdať a zmierovala som sa s tým, že ostanem bez maturity. Nakoniec však moja mamka uvidela inzerát, že príjmu nových absolventov na Strednú obchodnú školu a tak som sa tam išla pozrieť a informovať, či by ma tam neprijali. Na moje prekvapenie ma na túto školu prijali bez akýchkoľvek väčších problémov. Riaditeľka bola veľmi ústretová. Síce som túto školu veľmi nemala rada, pretože som sa chcela zamerať skôr na sociálnu oblasť, ale keď som chcela mať maturitu, musela som sa tomu prispôsobiť a absolvovať ju. Postupom času môžem povedať, že to bolo to najlepšie rozhodnutie, aké som mohla urobiť. Samozrejme, vtedy keď som nastúpila na tú školu som sa bála, ako budú ku mne spolužiaci pristupovať a ako ma prijmú, ale moje obavy sa rýchlo pominuli, lebo som zistila, že spolužiaci sú milí, láskaví, bezprostrední a bezproblémovo so mnou komunikujú. Boli sme rozdelení na dva odbory. Ja som študovala odbor bankovníctvo a druhá polovica mala odbor podnikanie. Bolo nás spolu asi dvadsať. Pred tým, ako som nastúpila, som musela absolvovať jedno špeciálne vyšetrenie v špeciálnej pedagogickej poradni, či vôbec môžem nastúpiť do tejto súkromnej školy. Absolvovala som aj psychologické testy. Táto špeciálna pedagogická poradňa sa nachádza v centre mesta na Bocatiovej ulici. Tam zistili, že z mojej strany neexistuje žiaden problém a že do tejto školy môžem nastúpiť. Ešte pred tým si z tejto poradne boli overiť podmienky v triede. Zisťovali, či nebudem potrebovať nejaké špeciálne pomôcky. V  škole bolo veľa schodov, ale vďaka mojej kompenzačnej pomôcke - schodolezu, ktorú som na tento účel dostala, sa to dalo zvládnuť. Na úrade práce, sociálnych vecí a rodiny som nahlásila, že budem navštevovať danú školu a na základe toho mi schválili túto potrebnú pomôcku. V druhom ročníku som vážnejšie ochorela, trápili ma hlasivky a tak sa vyskytol prvý problém a neistota, či vôbec zmaturujem. Potom, približne na konci druhého ročníka, vznikol ďalší problém, pretože sa naša škola presťahovala do inej budovy, v blízkosti mestského parku, a opäť padali otázky, či dokončím túto školu spoločne s mojimi spolužiakmi. Tento problém bol veľký, konkrétne ním bolo 70 schodov, keďže naša trieda bola na druhom poschodí. Na prvom poschodí boli geodeti a na druhom sme boli my. Pani riaditeľka však v tomto vyšla mne, aj mojim rodičom v ústrety a chodila som do školy len dvakrát do týždňa, teda sa môj učebný plán zmenil na individuálny. Dostávala som domáce úlohy, ktoré som si mala vypracovávať. Bolo mi ľúto, že to tak musí byť a že svojich spolužiakov vidím pomenej. Bolo mi za nimi smutno, lebo aj keď boli dosť „živí“, voči mne sa správali vždy slušne a boli voči mne ústretoví a cítila som sa s nimi super.  Aj vďaka tomu, že som sa vzdelávala doma a chodila do školy len dvakrát do týždňa, som to zvládla a dostala som sa do maturitného ročníka. Nakoniec sa to podarilo a zmaturovala som so svojimi spolužiakmi aj napriek zdravotným problémom a rôznym komplikáciám, ktoré sa počas môjho štúdia na tejto škole vyskytli. Veľmi som si užila aj svoju stužkovú. Je to dodnes pre mňa silný zážitok, keď si na to spomeniem. Naša stužková bola proste super. Počas písania tohto článku mi napadlo, že by som zorganizovala stretnutie po desiatich rokoch. Stanovila som si za cieľ nájsť svojich spolužiakov, ale ešte netuším, či a ako sa mi to podarí. O chlapcoch neviem nič, ale viem o jednej spolužiačke, že sa vydala a je šťastná. Skúsim sa s ňou spojiť a snáď sa nám podarí zorganizovať stretávku, tak nám pri tom držte palce. :)

Na konci tejto časti sa ešte chcem poďakovať pani riaditeľke, mojej triednej, že bola voči mne veľmi zhovievavá a trpezlivá, hlavne pri účtovníctve, ktoré nás učila. A predovšetkým sa chcem poďakovať svojim spolužiakom, ktorí boli ku mne ústretoví a pomáhali mi vždy, keď som potrebovala pomoc. Hlavne vtedy, keď som mnou moje osobné asistentky nemohli ísť do školy. Ešte sa chcem poďakovať v neposlednom rade mojim rodičom, že aj napriek tomu, že sa škola presťahovala ďalej od môjho bydliska, mi umožnili doštudovať spoločne s mojimi spolužiakmi. Boli to tí najlepší spolužiaci a dodnes na nich spomínam. Žiaľ, musím priznať, že boli lepšími spolužiakmi ako tí, ktorých som mala na základnej škole. Na základnej škole som mala všetkých spolužiakov so zdravotným postihnutím, no napriek tomu sa ku mne nesprávali natoľko rovnocenne, ako „zdraví“ spolužiaci na strednej. Pokiaľ by mal niekto strach byť integrovaný medzi zdravých spolužiakov, nemal by sa báť a mal by sa informovať o podmienkach škôl v jeho okolí. Netreba sa vzdávať svojich snov, túžob a výziev do budúcností. Odmalička som snívala, že raz budem medzi zdravými spolužiakmi. Možno som si to vymodlila, možno to bola náhoda alebo zhoda okolností, ale snaha mňa a mojich rodičov sa vyplatila. Som veľmi vďačná za túto skúsenosť a možnosť byť zaradená do normálneho vyučovacieho procesu.

Koniec 2.časti..POKRAČOVANIE NABUDÚCE ;)