Mladý nevidiaci chalan, ktorý však vidí viac, ako mnohí z nás. Vidí pred sebou ciele, vízie, za ktorými kráča. Jano má 19 rokov, študuje v Košiciach na Gymnáziu Tomáša Akvinského. Ako sa mu študuje, čo robí vo voľnom čase, aké má plány do budúcna a ešte mnoho iných vecí nám v rozhovore prezradil on sám.

Janko, aké sú Tvoje záľuby, koníčky?

Som veselej a zhovorčivej povahy a mám rád srandu. Vystihuje ma slovo extrovert.  Aj keď sú občas obdobia, keď je to presne naopak. Mám rád prírodu a vždy, keď mám čas, idem na prechádzku do lesa. Tým, že som nevidiaci, všetko vnímam len sluchom a preto musím občas zavítať aj do ticha, kde si môj sluch a moja hlava môžu oddýchnuť od každodenného hluku. 

Čo sa týka záľub, rád čítam knihy, ktoré sa zaoberajú psychológiou. Táto záľuba mi umožňuje viac poznať ľudí okolo seba. Tým, že nevidím, nedokážem napríklad čítať mimiku tváre a neviem, ako sa človek v danom momente tvári. Knihy ma učia, ako vnímať ľudí sluchom, nie zrakom. To znamená všímať si intonáciu hlasu, podtón, pauzy v reči a čo bolo najzaujímavejšie, ale aj najťažšie sa naučiť, bolo vnímanie ľudského fluida. Z každého človeka vyžaruje istá energia, ktorá o danom človeku prezradí veľa vecí. Uvediem príklad zo života. Nie je to tak dávno, čo ma moja školská asistentka upozornila na jednu nezvyčajnú vec. Vždy keď prišla ráno do školy vnútorne napätá a nervózna, dostala odo mňa otázku, čo sa jej stalo a z čoho je frustrovaná.       

Moja ďalšia záľuba sú počítače. V súčasnosti vývoj techniky nabral rýchly spád a preto aj my nevidiaci, môžeme surfovať po internete a naplno využívať sociálne siete. Do nedávna sa v škole používali Brajlové stroje, dnes je to už neprípustné. Tento príklad hovorí za všetko. Každý počítač a mobil je ozvučený, to znamená, že ak čokoľvek na počítači alebo mobile stlačím, tak mám na to hlasovú odozvu. Zo začiatku som počítače neznášal a považoval som ich za stratu času, ale postupne som prišiel na to, že ak sa to naučím používať, tak sa mi bude študovať oveľa ľahšie a hlavne rýchlejšie. Ak sa chce nevidiaci človek naučiť ovládať počítač, tak tomu predchádza celkom veľká drina. Ja si nemôžem vziať myšku a kliknúť si kde chcem, ale na všetko sa musím naučiť používať klávesové skratky. Klávesnicu musím poznať ako vlastnú dlaň. 

Viem, že si športovo založený. Akým športom sa venuješ? 

Šport je nevyhnutná časť môjho života. Športujem už od malička. Zo začiatku to bol len bicykel, neskôr aj kolieskové, či ľadové korčule. Toto mi však nestačilo. Keď som sa začal venovať viac štúdiu a počítačom, tak som mal takmer nulový pohyb a to mi nerobilo dobre, pretože stále som bol zvyknutý na pohybovú aktivitu. Musel som si nájsť taký šport, ktorý bude fyzicky náročný, ale nezaberie mi veľa času. Rozhodol som sa pre beh. Zo začiatku som behával len tak pre radosť. No kondícia išla stále hore a preto som sa rozhodol, že pôjdem na polmaratón. Každý nevidiaci človek, ktorý sa rozhodne pre beh musí mať navádzača, ktorý ho naviguje pri behu. Funguje to tak, že si obaja bežci dajú na zápästie gumičku a navádzač pomocou dohodnutých pohybov ruky naviguje nevidiaceho bežca. Minulý rok som sa pustil do lyžovania a v súčasnosti mám plán sa naučiť plávať. Šport milujem a v mojom živote hrá neodmysliteľnú rolu. 

Aké je tvoje životné motto? 

Ja sa riadim heslom: "rob to čo ťa baví, ale nezabúdaj na ľudí okolo seba". Som zástanca myšlienky, ak si v niečom dobrý tak to rozvíjaj, ale ber ohľad aj na ľudí okolo seba.

                  Janči ako dobrovoľník na detskom športovom dni v Prešove

To znamená nebuď egoista, lebo to čo vieš v súčasnosti, tak nevieš to sám od seba, ale pomohla ti k tomu  tvoja rodina, či kamaráti. Tak buď im zato vďačný. Ak by sa o mňa rodičia nestarali, keď som bol malý a to nemám na mysli bežnú rodičovskú starostlivosť, ale napríklad ak by mi neopisovali veci, či so mnou netrávili hodiny pri skladaní lega, aby som získal predstavivosť, tak nikdy by som nebol tam kde som teraz. 

Ako sa Ti študuje na gymnáziu? 

Aktuálne som vo 4.ročníku, takže tohto roku idem maturovať. Zo začiatku to bolo ťažké, pretože som si musel zvykať na úplne nové prostredie, ale aj na úplne odlišný systém vyučovania. Na základnej škole som písal na Brajlovom stroji a zrazu som prišiel na gymnázium a chceli odo mňa, aby som používal počítač. Bol to pre mňa dosť veľký šok, ale pomerne rýchlo som si zvykol. Trvalo dosť dlhú dobu kým som s učiteľmi našiel zlatú strednú cestu. V dnešnej dobe je málo ľudí chápajúcich potreby nevidiaceho človeka. Nevedia sa vžiť do tvojho chápania sveta. A ani sa im nečudujem, pretože so mnou je to rovnako. Napríklad nedokážem pochopiť, ako môže niekto bazírovať na farbách a podobne. No snažil som sa učiteľom vysvetliť čo a ako vnímam a ako mi to majú podať, aby som tomu správne a rýchlo porozumel. Obľúbenými predmetmi sú biológia, angličtina a aj informatika.  So spolužiakmi bola už od začiatku zábava. Pýtali sa ma úplne na všetko. Bol som pre nich ako človek z inej planéty. Po štyroch strávených rokoch už vedia aké mám potreby a stále mi radi pomôžu. 

Má vaša škola asistentov učiteľa/školských asistentov?

Prvé dva roky som nemal žiadneho asistenta, ale potom sa to zmenilo. V súčasnosti mám školskú asistentku. Pomáha mi počas vyučovania, napríklad mi číta články na Angličtine alebo diktuje príklady z matematiky. Mám veľké šťastie, že bola v Amerike a vie výborne po Anglicky. Za rok ma naučila toľko čo škola nedokázala za tri. 

Je vaša škola otvorená a pripravená prijímať študentov so ZP? (napr. mohol by u vás študovať vozíčkar)? 

Tak naša škola je podľa mňa pripravená prijať študenta, ktorý má problém so zrakom, ale čo sa týka ostatných hendikepov, tak by si museli asi učitelia zvyknúť. Čo sa týka vozíčkarov, tak to nieje možné, keďže naša škola nie je bezbariérová. 

Aké sú tvoje plány do budúcna? 

Ak sa mi podarí zmaturovať, mám v pláne študovať informatiku v Bratislave na Univerzite Komenského, konkrétne neurónové siete. Preto som si vybral IT oblasť, lebo pre mňa ako nevidiaceho má perspektívu aj do budúcnosti a navyše ma to aj dosť zaujíma a baví. Mojím snom je mať vlastnú firmu a vymyslieť niečo, čo by pomohlo ľuďom uľahčiť život. 

Ďakujeme Jankovi za rozhovor. Jeho životný príbeh je príkladom pozitívneho a aktívneho prístupu k životu, ktorý je výsledkom podpory zo strany skvelých rodičov, súrodencov, kamošov. A tiež jeho vnútorného postoja za žiadnu cenu sa nevzdať, bojovať a s radosťou robiť všetko, čo je v jeho silách.

Majka Dubecká