Keď som dostal svoj prvý elektrický vozík, tak som sa veľmi potešil. To som ešte nevedel, aká „práca“ ma s ním čaká.

Začal som ho postupne spoznávať. Jeho funkcie a riadiace zariadenie (joystick), ktoré je veľmi citlivé. No zvládol som to :). Učil som sa veľmi svedomite a pomaly. Prvé jazdy však boli veľmi náročné. Začínal som „jazdiť“ najprv v dome. Podarilo sa mi pár krát nabúrať do zárubne a pri pokuse otočiť sa som potrhal koberec :). No vcelku som to dal... Potom som sa odhodlal ísť na ulicu, pozrieť si okolie Krásnej v ktorej bývam. Uplynul nejaký čas a tak som si povedal, že moju jazdu na elektrickom vozíku posuniem trošku dopredu. Tak som sa vybral s vozíkom do MHD – autobusu. Z dôvodu neprispôsobenej zastávky, ktorá je k môjmu domu najbližšie, som sa musel prejsť na konečnú zastávku a až tam nastúpiť. Na Námestí osloboditeľov som potom prestúpil na autobus č.71. Stretol som sa s ochotnými, ale aj ufrflanými šoférmi. Jeden z nich povedal môjmu osobnému asistentovi, ktorý ma doprevádzal celú cestu, nech mi zloží plošinu on sám. Haha :).

Napriek týmto nepríjemnostiam som sa cítil veľmi slobodne a veľmi nezávisle. Viem, že tento krok ma posunul opäť vpred k svojmu vytýčenému cieľu: žiť nezávislý život :). Chcem povzbudiť aj ostatných vozičkárov, aby sa nebáli a nehanbili vyjsť do ulíc na elektrickom vozíku. Ukážme šoférom, aj iným ľuďom, že aj my sme tu a že je prirodzené, keď vozičkár potrebuje pri nástupe a výstupe z autobusu pomoc. Ten pocit vnútornej slobody za to stojí.

Matúš Knap