Kto neverí v nič, uverí čomukoľvek. <<<

V časopise Týždeň som čítala skvelý článok. Rieši, či sú idey v politike potrebné, čo sa deje, ak v nej sú, a čo sa deje, ak v nej nie sú. Platí to na všetky oblasti života.

Aby sme to nevnímali len všeobecne, spomeňme si, že aj v našom kolektíve sme sa veľa krát zamýšľali, či mení viera v Boha náš život alebo nie, dokonca padli názory, že je úplne jedno, či v Boha veríme alebo nie. Nechcem tento článok zúžiť len na tému politiky alebo náboženstva, aj keď momentálne je aj politika veľmi dôležitá, lebo keď ju neočistíme, bude s našou krajinou veľmi zle. So všetkým v nej – so školstvom, zdravotníctvom, so sociálnou oblasťou, so spravodlivosťou, s políciou,..., a teda s každým z nás. O náboženstve tiež nechcem písať priveľa, stali sme sa alergickí na mnoho duchovných slov, hlavne keď nie sú prepojené so skutkami. Píšem vlastne o zákonitostiach, ktoré určujú stav nášho vnútra, o tom, že sú, a že ich potrebujeme poznať a rozumieť im, ak chceme byť šťastní.

Marína Gálisová a Šimon Jesenák – autori článku, ktorý sa mi tak páčil („Čomu veria naši politici?“), uvádzajú výrok G.K.Chestertona: „Kto neverí v nič, uverí čomukoľvek.“ Je to výrok presne na tému vnútorného presvedčenia človeka. Autori skvele podotýkajú, že ak človek stratí vieru vo vyšší princíp, objavia sa v jeho vnútri početné obavy z reality, ktoré nejakým spôsobom riešiť musí. Často sa upne na povery, na znamenia, skrátka si vymyslí svoju vlastnú verziu o živote, ktorá nebýva vôbec radostná (spomeňme si napr. na Kočnera a jeho veštice). Lebo v priestore, ktorý vyprázdnili idey, nie je vákuum. Zostávajú tam večné ľudské pudové obavy. Ak rezignujeme na idey, strácame „sever“. Dôsledkom je aj väčšia zmätenosť voličov, ktorí sa stávajú hračkou svojich obáv aj hračkou politikov. Politici, ktorí berú politiku ako boj o moc, takýchto voličov s ľahkosťou ovládajú a kormidlujú. V Týždni ďalej konštatujú, že dnes na Slovensku vidíme výbornú ukážku, ako sa robí politika pudových obáv. Čudujeme sa, že u určitých voličov vôbec neplatia racionálne argumenty. Nepočúvajú ich, nevedia ich vnímať, lebo vnímajú svoje vnútorné strachy. Politici radi využívajú tieto fóbie: z migrantov, z ovládnutia Slovenska EÚ alebo USA, zo zániku tradičných hodnôt – tu je obľúbeným nástrojom na ovládanie voličov strašenie adopciami detí homosexuálnymi pármi, atď. Politika bez ideí sa transformuje zákonite na politiku strachu, a tá je nevypočítateľná, nestabilná, nedá sa na nej budovať nič dobré.

Dá sa s tým niečo vôbec robiť? Dá. Vzdelávať, uvažovať, diskutovať, vysvetľovať. Čo na to všetko poviete, milí členovia Partie z DK? Tento článok môže byť mojím príspevkom do diskusie na tému dôležitosti presvedčenia vo vyšší princíp. Nielen politika bez ideí sa mení na politiku strachu, rovnako platí: život bez ideí sa mení na život plný strachu. 

Ak pociťujeme obavy, strach, úzkosť, depresiu, potrebujeme napĺňať svoje vnútro pozitívnymi procesmi. Mať svoj vysoký, užitočný, svetlý, dobrý, radostný cieľ je nevyhnutné pre zdravý život každého z nás. Chcela som tieto slová napísať, milá Partia, keďže v živote ľudí (vrátane nás) pribúdajú psychické problémy. Potrebujeme poznať cestu, ako z nich von. 

MS

 

Zdroj: https://www.tyzden.sk/temy/61723/comu-veria-nasi-politici/?ref=tit

 

 

 

Zobrazene 1064 x