Pochádzam z Liptovského Petra. Janka vychovávam zhruba od jeho troch rokov sama. Bývali sme v ubytovni v Liptovskom Hrádku, kde som aj pracovala. Bolo nám tam dobre. Janko mal krásne detstvo. Problém nastal, keď mal Janko nastúpiť do školy... Najprv som sa pokúsila vybaviť Jankovi miesto na Spišskej charite, tam som však neuspela, a tak mi ktosi poradil, aby som skúsila  Detský klub v Košiciach  Išla som na schôdzu učiteľov a sociálnych pracovníkov, ktorá sa tam konala. Získala som nejaké informácie i kontakty. Potom sa Janka podarilo umiestniť do školy na Vojenskej ulici. V druhej polovici januára Janko nastúpil do prvého ročníka a do jari  zameškané učivo dobehol. So školou som bola spokojná. Páčili sa mi učitelia, ich prístup, aj výbava a vonkajší vzhľad tried. Našla som si prácu na parkovisku a presťahovali sme sa do domova pre osamelých rodičov. Tak sme sa stali Košičanmi.

Prečo bol v Liptovskom Hrádku problém so školskou dochádzkou?

Priamo v mestečku Liptovský Hrádok Rómovia nie sú. Ale okolité dediny ich mali dosť. A tak važeckí, pribylinskí či východnianski Rómovia dochádzali do nášho mesta. Školy na dedinách boli poloprázdne, ale bez Rómov. Tak sa Janko dostal do čisto rómskej spoločnosti. Ešte i učiteľka bola Rómka. Problémom však bolo to, že Janko potreboval iný prístup, pretože bol v inom stave ako jeho spolužiaci. Ani jeden pedagóg nemal špeciálne vzdelanie. Janko má najťažšiu diagnózu z Downovho syndrómu. Psychologička na vyšetrení v Martine tvrdila, že Janko nie je vzdelávateľný. O to viac sa teším, že nakoniec sme mu našli dobrú školu, a i keď nie je inžinierom, či lekárom, základné vzdelanie má.

Vďaka tomu, že ste sa nevzdali, je Janko dnes samostatný a šikovný...

Áno, veľmi som bojovala za to, aby Janko dostal nejaké vzdelanie. Všimla som si, že orientačné schopnosti i pamäť má dobrú. Sám sa vedel orientovať v celom Hrádku a rovnako i v ubytovni, kde na jednej chodbe bolo až 50 bytov a on nikdy nezablúdil. Pamätal si všetko, čo som mu vysvetľovala, vizuálnu pamäť má dobrú. Keď sa napríklad sám bicykloval po našom mestečku, bol veľmi pozorný. Rozprávala som sa aj s mestskými policajtmi o tom, a pochválili ho, že si dáva veľký pozor, a že keby všetci boli takí vzorní, tak by ani nehody neboli. Takže som nemusela mať obavy, že sa niečo stane. Preto som na odbore školstva v Liptovskom Mikuláši veľmi prosila, aby Janko nejaké vzdelanie dostal.

Spomenuli ste, že Janko mal pekné detstvo. Môžete nám o tom povedať viac?

Janko napríklad veľmi ľúbi knihy. Keď sme v Hrádku prechádzali okolo kníhkupectva, vždy tam odbehol, takže pani predavačka nás už dobre poznala. Obľúbil si napríklad Modlitbičky od Rúfusa. Večer sme si ich spoločne čítali. Janko to mal veľmi rád a ako vidíte, doteraz rád číta i píše.

Spomínam si, že jedno obdobie sa rád hrával na kňaza. Cez plecia si prehodil dečku a hovoril, že je Mikuláš, pretože to kňazské rúcho mu pripomínalo Mikuláša.  Keď sme na vychádzke prechádzali okolo kostola, vravieval, že je to „bomba.“ Raz sme prechádzali okolo evanjelického kostola a Janko kričí: „Bomba. “ Tak som povedala, že ideme pozrieť dnu a uvidíme, ako to tam majú. Práve bolo nejaké stretnutie s mládežou, a jeden pán sa nás pýtal, že koho hľadáme. Keď sme odvetili, že farára, tak reagoval: „ Ja som farár.“ A malý Janík na to: „ Ty nie si Mikuláš!“ Odpovedal mu: „ Príďte v nedeľu a uvidíte Mikuláša!“ Ale Janík len sklamane opakoval: „ Ty nie si Mikuláš! Nie si Mikuláš!“

S Jankom sa ozaj krásne žije! Napríklad v televízii najradšej sledoval Sféry dôverné. Bola to diskusná relácia, v ktorej rôzne osobnosti debatujú na všelijaké témy. Janík stále nastavoval len tento program, lebo sa mu veľmi páčil. Bol pozvaný istý farár, ktorý Sväté písmo len tak sypal z rukáva. Takže keď sme to spolu počúvali, aj som sa všeličo dozvedela  a všeličomu sa priučila.  

V Liptovskom Hrádku sa nám žilo veľmi dobre. Využívali sme rôzne služby. Janík sa rád bicykloval a veľmi pekne sa naučil jazdiť na koníkoch. V lete sme chodievali do Liptovského Jána na kúpalisko a v zime sme lyžovali na Štrbskom Plese. Na jar a na jeseň sme zase chodievali do Tatier na vychádzky. Pripravila som desiatu, zbalili sme si veci a mali sme parádny výlet. Máme na to veľmi dobré spomienky.

Sme veľmi radi, že Janko nám tu v klube pomáha...

On má dobrú povahu a čisté srdce. Niekoľko rokov som pracovala na Blšom trhu a Janko asi 10-ročný chodieval so mnou. Takže celé víkendy sme trávili tam. Nosievala som mu nejaké hračky, aby sa mal s čím hrať. Odtiaľ máme tiež veľa zážitkov. Napríklad raz sa mi niekde zamotal, a keď dlhšiu chvíľu nechodil, začala som ho hľadať. Nakoniec som ho našla pri jednom blízkom hoteli a predstavte si, čo robil!

Rozdával ľuďom haliere. Našiel kdesi niekoho nažobrané peniažky, veľa drobných, a on ich opäť ľuďom dával do ruky.. páči sa, páči sa..  Aj som sa oňho bála, aj som sa nad tým dobre zasmiala..

Čo Janka najviac baví?

Ako som už spomínala. Má rád všetko liturgické. Modlitebné knižky, počúva a sleduje omše. A potom šport. Má rád olympijské hry a formuly. Pretekár Vettel je jeho favorit. Janko prečítal všetky články o ňom v novinách aj časopisoch, a niečo si aj povypisoval. Veľmi sa mu páči, preto má dobrý prehľad, kedy a kde súťaží.  A zo zábavných programov si pozrieme Nečakané stretnutia. To sú pekné životné príbehy.

Poznáme Vás ako usmiatu, vždy dobre naladenú osobu. Čo Vám v živote pomáha? Vďaka čomu dokážete zvládať neľahké situácie?

Vidím to tak, že môžem byť rada, že Janko je, aký je. Dnes si mnohé ženy pri stanovení diagnózy Downov syndróm nechajú radšej dieťatko odobrať. No ja som rada, že mám svojho Janka. Mnoho detí bez takejto ťažkej diagnózy má problémy v iných oblastiach. Či už ide o zdravie alebo správanie. Oveľa viac ľutujem rodičov, ktorí svoje deti nezvládajú a tie im rebelujú, fetujú alebo drogujú. Nemusí ma nik ľutovať. Janko je milý, poslušný, doma stále naladí rádio Lumen alebo v televízii program Lux, spolu to sledujeme a máme takú našu domácu pohodu. Nemám sa na čo sťažovať..  Janko je čistá duša. Máme sa radi a aj so susedmi a známymi máme veľmi dobré vzťahy.

Skutočne nám nič nechýba. Pomáha mi pocit vďačnosti a spokojnosti. V skutočnosti nepoznáme ťažký život. Teplú vodu máme, elektriku máme, televízor, internet máme. No čo nám viac treba. Ja sa tak zasmejem, že teraz mi treba len bankomatovú kartičku, v obchode priložím a už mám nakúpené. Vôbec sa nemáme zle...

Trápim sa len, ako to bude ďalej. Chcem mu zanechať byt a bola by som rada, keby sa podarilo niečo ako chránené bývanie. Janko by mal dozor i pomoc, ale zároveň i istú samostatnosť, ku ktorej som ho viedla. Verím, že nejaké veci okolo seba sa ešte zvládne naučiť. Ja som presvedčená, že mám božiu pomoc. Viditeľne vnímam ako je Boh s nami.

 za rozhovor ďakuje Matúš Knap a asistenti Janči a Mirko