Marcela Strhárská

V stredu sme sa vybrali na výlet do spišskej ZOO skontrolovať, či sa tam majú všetky zvieratká dobre. Vyzerá to tak, že áno, sme tomu radi. Cestou do ZOO sme išli okolo Lanového parku Monkeyland, a vidiac jeho dráhy v korunách stromov vznikli v niektorých jednotlivcoch skvelé nápady (ako vždy), že tam spoločne ako partia vylezieme aj s dvomi vozíkmi :-) :-). Pochichotali sme sa nad tou predstavou, a aj nad tým, že sa dáme nahovoriť na všeličo, takže “nikdy nehovor nikdy” :-) :-). Traja záujemci o túru v korunách stromov však boli vážni – Janko S., Adamko a Ľubko, preto sme sa dohodli, že po návšteve ZOO sa ide na lanovú dráhu. Trojica členov Partie z DK sa zapísala u pracovníkov lanovej dráhy, dostali výstroj ( horolezecké zabezpečenie), Janko si vybral najťažšiu dráhu, Adam bez váhania tiež tú najťažšiu a Ľubomír si vybral ľahšiu úroveň. Marcelka im mala zatiaľ strážiť batohy a Ľubkove technické poklady, ktoré si nosí všade ako televízny štáb (to povedal o ňom Števko :-) ). V horolezeckej výstroji vyliezli do výšky na štartovaciu plošinu, a vtedy sa to začalo.

 

 

Janko vykročil na pohyblivé laná, hneď za ním sa s nadšením vrhol na laná Adam. V tú chvíľu Marcelka zistila, že všetko, čo jej Adam predtým porozprával o svojich skúsenostiach s množstvom lanových dráh, nemohla byť pravda, a zrejme mu zasa naletela! Prečo mu stale opakovane naletí? Lebo Adam je inak veľmi šikovný športovec, dokonca paraolympionik, tak je náchylná veriť mu aj to, že prešiel desiatky lanových dráh. Zdola celá vyľakaná videla, ako robí v korunách stromov šnúry a lastovičky, ale nie preto, že by to chcel. Zavolala naňho, aby zastal a radšej sa vrátil na plošinu, čo odmietol! Vrhol sa dopredu, zamotal sa medzi visiace laná a nešlo mu sa odtiaľ vymotať. M.vyštartovala za inštruktorom, aby prišiel zachrániť mladého človeka visiaceho v korunách stromov! Inštruktor bol zjavne vycvičený na pokojný prístup, rozvážnym krokom sa vybral za Adamom, vymotal ho, vysvetlil mu rýchlo, kde urobil chybu a utekal za malými deťmi, ktorých tam bolo veľa na najľahšej dráhe.

Vymotaný Adamko darmo vyzývaný, nech sa vráti na plošinu, sa vrhol zasa medzi ďalšie laná, a nakoniec sa rozhodol vymotať sa tak, že si odopne z lana obe karabíny a zoskočí. Presne v túto "najvhodnejšiu" chvíľu sa na plošine vo výške objavil frflajúci Ľubomír v horolezeckej výstroji, že sa tá lanová dráha hýbe a jemu to vadí! Jeho sťažnosti nikto nevenoval pozornosť, keďže členka Partie z DK práve s krikom utekala znova za inštruktorom (ten bol nadšený!! ), že nech vyslobodí okamžite mladého muža (Adama) a pomôže mu zísť na zem . Inštruktor jej vysvetlil, že nemôže odísť hneď od detí, tak sama vyletela hore na plošinu, naklonila sa nad zábradlie a Adama nejako pritiahla ku kraju. Schmatla ho a už nepustila, musel sa vyštverať na plošinu. Držiac jednou rukou Adama a druhou Ľubomíra ich celá šťastná stiahla dolu schodmi z plošiny a poprosila inštruktora, nech ich pustí na iný typ dráhy. Ten s absolútnym pokojom ukázal na dráhu nízko nad zemou, kde sa už nikto nemusel o nikoho báť. Obaja mladí muži veľmi ochotne zmenili dráhu, postavili sa za seba a dráhu si postupne prešli. Ľubko vykrikoval, nech ho fotia, lebo musí všetkým poslať fotky a Adam zozadu poháňal Ľubomíra, nech ide rýchlejšie. Lastovičky a šnúry robil aj naďalej, ale už v bezpečnej výške :-) :-).

        

 

 

Janko zatiaľ prechádzal sám najťažšou dráhou, kde nikto iný nebol…nebola to asi náhoda, lebo skonštatoval, že to bola najťažšia dráha, akú zatiaľ absolvoval. Nie dĺžkou, ani výškou, ale stavebnými prvkami dráhy (všetko bolo mimoriadne pohyblivé). Keď Ľubomír prišiel na koniec dráhy, inštruktor sa ho spýtal, či chce ísť ešte jedno kolo. Odpoveďou bolo jednoznačné NIE. Keď dostal tú istú otázku Adam, povedal, že chce ísť ešte raz, ale toľko krát spomínaná členka partia si ho pritiahla k sebe a už ho nepustila. Všetci spolu čakali na Janka, kým dôjde dráhu, pričom ho Adam nahováral, aby to už nechal tak, a skočil dolu. Ľubomír mu zakričal do výšky, že ho radšej prihlási na minimaratón, že pri tom sa len beží a nedá sa spadnúť :-).

Keď každý dokončil svoju dráhu, Ľubko si spomenul na svoju prenosné televízne štúdio a spýtal sa Marcelky, či mu stráži jeho veci. Tá si na jeho veci spomenula až v tejto chvíli, druhýkrát sa naľakala, ale našťastie bolo všetko tam, kde si to Ľubko nechal (jej šťastie, lebo keby ohrozila jeho tvorbu videí, len tak by jej to neodpustil :-) ).Nakoniec boli všetci traja spokojní, plní zážitkov, autorka textu šťastná, že sú všetci traja na zemi.

Aj keď to bol dosť adrenalínový zážitok, zabezpečenie všetkých účastníkov lanovej dráhy je dôkladné – také, aby sa nikomu nič nestalo, aj keď sa mu nedarí prekážky absolvovať. Prinajhoršom si dotyčný posedí zavesený v korunách stromov, kým ho nezvesia :-) :-). Počas pobytu na lanovej dráhe sa prejavili u chlapcov ich charakteristické črty, u Ľubka opatrnosť a rozvaha, u Adamka odhodlanie, ktoré nepozná prekážky, vytrvalosť a náklonnosť k adrenalínovým aktivitám . Janko sa tiež nezaprel – odkedy sa naučil chodiť, škrabe sa do výšok. Marcelka potvrdila svoju záľubu v podporovaní netradičných nápadov, ktorú si v Partii z DK rozvíja už dlhodobo :-) :-).

Bol to podarený zážitok, pre všetkých zúčastnených, vrátane rodičov všetkých detí, ktorých tam bolo dosť, a ktorým krátku chvíľu krátila jedna z členov Partie z DK pobehovaním za inštruktormi, vyvolávaním pokynov na veľkých chlapov (Adama a Ľubomíra) na dráhe :-) :-) :-). Keď chlapci zliezli, bola aspoň tak unavená, ako oni :-), aj keď nelozila po lanách :-).

Ďakujeme za krásny deň v Spišskej Novej Vsi! 


V októbri minulého roku sme sa zúčastnili medzinárodnej konferencie Psychológia inkluzívnej školy. Organizovala ju Fakulta psychológie Paneurópskej vysokej školy v Bratislave, garantkou konferencie bola pani prof.PhDr.Eva Gajdošová, PhD. O konferencii sme už písali, bola po každej stránke úžasná. Skvelí odborníci na nej okrem iného zdôraznili nutnosť vytvárania a udržiavania pozitívnej sociálnej klímy na školách ako hlavného znaku inkluzívnej školy.

P.prof.Gajdošová nás pozvala na návštevu základnej a strednej súkromnej školy, kde sa už niekoľko rokov snažia o inkluzívny prístup. Pozvanie sme prijali s radosťou, téma inkluzívneho vzdelávania nás veľmi zaujíma.Zameranie škôl  nás veľmi pozitívne prekvapilo. Súkromná základná škola  je školou s inkluzívnym vzdelávaním v experimentálnom overovaní Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR. Vychádza z humanistickej koncepcie Carla Rogersa a tvorivo-humanistickej výchovy prof. Mirona Zelinu. Obe osobnosti máme vo veľkej obľube, Rogers boljeden z najväčších svetových humanistov, svojim prístupom zameraným na človeka (na dieťa) ovplyvnil psychológov, psychoterapeutov, sociálnych pracovníkov, učiteľov. Prof.Zelina ako učiteľ aj psychológ vytvoril koncept tvorivo-humanistickej teórie výchovy človeka (dieťaťa), z ktorého vyplýva nutnosťúplne iného nastavenia priorít vo vyučovacom procese na slovenských školách. Zdôraznil veľkú dôležitosť výchovy v procese vzdelávania, pretože vôbec nestačí byť len vzdelanými. Výchovu žiakov k dobru a tvorivosti oprávnene postavil ako prioritu v školách na prvé miesto. Veľmi radi čítame knihy prof.Zelinu.

Súkromná základná školasi teda kladie za cieľ žiakov nielen vzdelávať, ale aj vychovávať – dôraz je na rozvoj sociálnych zručností (dobré vzťahy), rozvoj mravného vedomia, charakteru, hodnôt, pozitívnych postojov k sebe a k svetu. Škola prijíma okrem bežných žiakov aj deti so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, najmä s vývinovými poruchami učenia, kombinovanými s poruchami pozornosti a hyperaktivity (syndróm ADHD a ADD). Je otvorená rodičom, sociálnym partnerom, širokej verejnosti, čo jasne ukazuje, že si je vedomá potreby participovať na dianí v spoločnosti, v školstve. Na škole je prioritou rodinná a pohodová atmosféra. V triedach je malý počet žiakov, aby bol umožnený individuálny prístup učiteľa, pôsobia v nej aj školskí psychológovia, špeciálni pedagógovia, logopédi, asistenti učiteľa a osobní asistenti žiakov.

            

Súkromná pedagogická a sociálna akadémia je strednou odbornou školou, ktorá poskytuje vzdelanie v 4-ročnom študijnom odbore Sociálno-výchovný pracovník a Animátor voľného času. Škola je, podobne ako ZŠ, otvorená aj študentom s vývinovými poruchami učenia. Najsilnejšou jej devízou sú dobrí a skúsení pedagógovia, spolupracuje s vysokoškolskými učiteľmi, najmä s pracovníkmi Paneurópskej súkromnej vysokej školy v Bratislave. Opiera sa o spomínané koncepcie Rogersa, Zelinu, o koncepciu rozvoja emocionálnej inteligencie Golemana a v posledných rokoch sa inšpiruje pozitívnou psychológiou Seligmana. Veľmi oceňujeme, ako dôkladne majú vypracovanú koncepciu školy, filozofiu a ciele školy, a z toho vyplývajúce prístupy učiteľov. Základom pôsobenia učiteľa je jeho autenticita, pravdivosť, otvorenosť, úprimnosť k žiakom aj k sebe. Študentov prijímajú takých, akými skutočne sú, snažia sa vcítiť do ich prežívania. Študenti sú vedení k tomu, aby sa učili dávať sami sebe spätnú väzbu, reálne sa hodnotiť pri štúdiu, čím sa postupne môže prechádzať od vonkajšieho hodnotenia k väčšej zodpovednosti samého za seba, svoje výkony a prejavy. To je zároveň spôsob, ako podporovať vnútornú motiváciu, pocit zodpovednosti za svoje konanie.

Deň po konferencii sme sa vybrali do sídla oboch škôl v mestskej časti Bratislava-Ružinov, kde majú školy momentálne svoje priestory. Dosť nás prekvapilo, že majú svoje sídlo na 3.poschodí štátnej strednej školy bez výťahu, čo pre náš kolektívs tromi vozíčkarmi znamenalo značnú fyzickú námahu (konkrétne pre osobných asistentov). Pani prof.Gajdošová nám porozprávala ich školský príbeh. Je dlhý a pestrý. Začal v rokoch 1992/93, ako snaha vytvárať kvalitné vzdelávanie aj pre deti so špecifickými potrebami. V tomto období základná škola fungovala ako pedagogicko-psychologický experiment Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave s koordinátorom prof. Ďuričom v spolupráci s IUVENTOU, Domom detí a mládeže. V začiatkoch oslovovali osobne rodičov, ktorých deti po skončení základnej školy zostali neumiestnené na stredných školách, z dôvodu zdravotných problémov. Vyhľadávali deti so špeciálnymi potrebami aj prostredníctvom úradov. Zo žiakov vytvorili 2 triedy 9.ročníka (vtedy nepovinného), ako dislokované triedy 9.ročníka Súkromnej ZŠ Senec. Urobili si vlastný učebný plán – skrátka sa pokúsili o experiment, ktorý bol zameraný na rozvoj emocionálnej inteligencie žiakov a overenie práce školského psychológa v základnej škole. Žiaci týchto tried boli v situácii, že ich na žiadnej škole nechceli. V rámci experimentu si prešli testovaním na začiatku a potom na konci školského roku a nové prístupy a metódy v škole zabezpečili úžasné výsledky týkajúce sa najmä psychického zdravia žiakov a rozvoja ich osobnosti. Keď experiment skončil, záujem rodičov o pokračovanie tohto typu vzdelávania bol veľký. Napriek zháňaniu partnerov vo všetkých bratislavských školách sa do experimentu ani jedna nechcela zapojiť.Pani prof. rozprávala, ako im na ministerstve školstva povedali, že majú jedinú možnosť – otvoriť si súkromnú školu, kde budú môcť svoje vízie realizovať. Od šk.r. 1998/1999 bola škola zaradená do siete škôl ako Súkromná základná škola (pôvodne len 2.stupeň) a od šk.r.2003/2004 bola rozšírená licencia na 0.až 9.ročník.

           

 

Rozprávanie pani profesorky nám objasnilo aj to, prečo majú momentálne priestory na spomínanom treťom poschodí. Boli to jediné priestory, ktoré im ponúkli k dispozícii, konkrétne Stredná odborná škola obchodu a služieb Samuela Jurkoviča v Bratislave-Ružinove, s ktorou majú partnerské priateľské vzťahy po odchode z iného svojho sídla na základnej škole po 15 rokoch.V každom prípade je podivuhodné, že sa nenašlo dosť ľudí, ktorí by sa na stranu tejto pokrokovej školy dôrazne postavili. Naozaj by sme si mysleli, že mesto Bratislava bude nadšené z chcenia svojich odborníkov a občanov meniť školstvo k lepšiemu. Tešiť by sa malo aj ministerstvo školstva, aj všetky školské úrady, lebo povinnosťou Slovenska je otvárať svoje školy všetkým deťom bez rozdielu. Mali sme možnosť si pozrieť školské priestory tejto školy - pôsobili príjemne a bezpečne. Počas našej návštevy sedela na chodbe pred nultou triedou mama žiačika v adaptačnom procese. Čakala, či jej dieťatko s ADHD zvládne vyučovaciu hodinu už aj bez nej.

Z konferencie som si odniesla pre mňa silnú spomienku na jednu reakciu pani profesorky z poobedňajšej diskusie. Na kritické slová voči podmienkam školských psychológov na Slovensku vyrieknuté nejakou mladou začínajúcou kolegyňou,  povedala: „Naša generácia mnoho vecí nezvládla, vy mladí to určite zvládnete, rozhodne sa o to pokúste.“ V celom svojom živote som dosiaľ nepočula takú uznávanú odborníčku takto reagovať na kritiku mladej neskúsenej pracovníčky. Bolo nám potešením spoznať pani profesorku Gajdošovú, ako aj školy inkluzívneho typu, ktoré spolu s ďalšími zanietencami založili a vedú. Určite budú dostávať stále väčšiu podporu, keďže ako spoločnosť postupne múdrieme a učíme sa si vážiť dobré školy, kvalitných odborníkov a občiansku aktivitu.

 

           


V časopise Týždeň som čítala skvelý článok. Rieši, či sú idey v politike potrebné, čo sa deje, ak v nej sú, a čo sa deje, ak v nej nie sú. Platí to na všetky oblasti života.

Aby sme to nevnímali len všeobecne, spomeňme si, že aj v našom kolektíve sme sa veľa krát zamýšľali, či mení viera v Boha náš život alebo nie, dokonca padli názory, že je úplne jedno, či v Boha veríme alebo nie. Nechcem tento článok zúžiť len na tému politiky alebo náboženstva, aj keď momentálne je aj politika veľmi dôležitá, lebo keď ju neočistíme, bude s našou krajinou veľmi zle. So všetkým v nej – so školstvom, zdravotníctvom, so sociálnou oblasťou, so spravodlivosťou, s políciou,..., a teda s každým z nás. O náboženstve tiež nechcem písať priveľa, stali sme sa alergickí na mnoho duchovných slov, hlavne keď nie sú prepojené so skutkami. Píšem vlastne o zákonitostiach, ktoré určujú stav nášho vnútra, o tom, že sú, a že ich potrebujeme poznať a rozumieť im, ak chceme byť šťastní.

Marína Gálisová a Šimon Jesenák – autori článku, ktorý sa mi tak páčil („Čomu veria naši politici?“), uvádzajú výrok G.K.Chestertona: „Kto neverí v nič, uverí čomukoľvek.“ Je to výrok presne na tému vnútorného presvedčenia človeka. Autori skvele podotýkajú, že ak človek stratí vieru vo vyšší princíp, objavia sa v jeho vnútri početné obavy z reality, ktoré nejakým spôsobom riešiť musí. Často sa upne na povery, na znamenia, skrátka si vymyslí svoju vlastnú verziu o živote, ktorá nebýva vôbec radostná (spomeňme si napr. na Kočnera a jeho veštice). Lebo v priestore, ktorý vyprázdnili idey, nie je vákuum. Zostávajú tam večné ľudské pudové obavy. Ak rezignujeme na idey, strácame „sever“. Dôsledkom je aj väčšia zmätenosť voličov, ktorí sa stávajú hračkou svojich obáv aj hračkou politikov. Politici, ktorí berú politiku ako boj o moc, takýchto voličov s ľahkosťou ovládajú a kormidlujú. V Týždni ďalej konštatujú, že dnes na Slovensku vidíme výbornú ukážku, ako sa robí politika pudových obáv. Čudujeme sa, že u určitých voličov vôbec neplatia racionálne argumenty. Nepočúvajú ich, nevedia ich vnímať, lebo vnímajú svoje vnútorné strachy. Politici radi využívajú tieto fóbie: z migrantov, z ovládnutia Slovenska EÚ alebo USA, zo zániku tradičných hodnôt – tu je obľúbeným nástrojom na ovládanie voličov strašenie adopciami detí homosexuálnymi pármi, atď. Politika bez ideí sa transformuje zákonite na politiku strachu, a tá je nevypočítateľná, nestabilná, nedá sa na nej budovať nič dobré.

Dá sa s tým niečo vôbec robiť? Dá. Vzdelávať, uvažovať, diskutovať, vysvetľovať. Čo na to všetko poviete, milí členovia Partie z DK? Tento článok môže byť mojím príspevkom do diskusie na tému dôležitosti presvedčenia vo vyšší princíp. Nielen politika bez ideí sa mení na politiku strachu, rovnako platí: život bez ideí sa mení na život plný strachu. 

Ak pociťujeme obavy, strach, úzkosť, depresiu, potrebujeme napĺňať svoje vnútro pozitívnymi procesmi. Mať svoj vysoký, užitočný, svetlý, dobrý, radostný cieľ je nevyhnutné pre zdravý život každého z nás. Chcela som tieto slová napísať, milá Partia, keďže v živote ľudí (vrátane nás) pribúdajú psychické problémy. Potrebujeme poznať cestu, ako z nich von. 

MS

 

Zdroj: https://www.tyzden.sk/temy/61723/comu-veria-nasi-politici/?ref=tit

 

 

 


V októbri bola naša Partia z DK pár dní spoločne v Bratislave kvôli konferencii a mapovaniu škôl. V rámci pobytu ma pobavil srandovný zážitok. Hlavnú úlohu v ňom zohráva moja záľuba v kultúre a umení, z ktorej si uťahuje viacero ľudí :-), a netradičné dianie v jednej dôležitej kultúrno-historickej inštitúcii. Skrátka budem písať o tom, ako rôzne môže dopadnúť dlhodobo chcená návšteva mnou obdivovaného Bratislavského hradu.

Predtým, ako opíšem svoj zážitok, budem chvíľku venovať pozornosť samotnému hradu- niekoľkým faktom z jeho histórie.

Bratislavský hrad týčiaci sa na kopci vo výške 80 metrov nad hladinou Dunaja je jedným z najstarších hradov na Slovensku, prvá písomná zmienka o ňom je z roku 907. Stojí na dôležitej križovatke starých ciest , ktorými sa putovalo už v období Veľkomoravskej ríše.

 Záľubu v ňom našiel už Žigmund Luxemburský – cisár Svätej ríše rímskej a syn Karola Veľkého. Dal mu dnešnú podobu so 4 vežičkami a urobil z neho reprezentatívne sídlo (v 15.storočí).

Stal sa takmer na 300 rokov sídlom uhorských kráľov. Mária Terézia ho zveľadila do najväčšej krásy, z hradu sa stala prepychová baroková reprezentatívna rezidencia. Dokopy v ňom bolo korunovaných vraj 11 kráľov a 6 kráľovien.

  

Jozef II. – syn Márie Terézie (povahou asketik a osvietenec nemajúci rád prepych a nevedomosť) mal s hradom úplne iný zámer, urobil z neho seminár, v ktorom sa vzdelávali budúci kňazi. Študoval tu aj Anton Bernolák, ktorý ako prvý kodifikoval spisovnú slovenčinu, tzv. bernolákovčinu. Priestory hradu sa však na vzdelávacie účely vraj veľmi nehodili, preto z neho urobili ubytovne pre vojakov. Tí svojou neopatrnosťou spôsobili veľký požiar, ktorý spôsobil premenu krásneho hradu na ruinu.

150 rokov bol náš hradík ruinou, a našlo sa veľa ľudí, úradníkov, ktorí ho chceli úplne zbúrať a na jeho mieste postaviť niečo iné. Našťastie v roku 1953 sa podarilo Jankovi Alexymu (slávny slovenský maliar) s autormi projektu rekonštrukcie hradu Alfrédom Pifflom a Dušanom Martinčekom rozbehnúť obnovu hradu, ktorá trvala do roku 1968. Cieľom bolo vrátiť hradu jeho tereziánsku podobu. Druhá rozsiahla obnova hradu prebiehala v rokoch 2008 – 2014. Teraz je sídlom Slovenského národného múzea.

         

 

Myslím si, že sa z nášho hradíku tešíme málo.

Poznáme ešte nejaké iné miesto, ktoré by si tak obľúbil cisár Svätej ríše rímskej a zároveň Mária Terézia? Musí byť ten náš hradík niečím výnimočný.

Naspäť k príbehu. Napriek 10-ročnému obdivu som dosiaľ na tomto dôležitom hrade nebola. Do Bratislavy chodievame hlavne kvôli pracovným záležitostiam a vždy sa treba ponáhľať na vlak do Košíc. Tentokrát som si však na to špeciálne vyhradila jedno neskoršie popoludnie. Pridala sa ku mne aj Mery, ktorá je vždy za kultúru a umenie. Bývali sme v Ibisi pod hradom, okolo pol štvrtej sme vyrazili na hrad. Cestou hore kopcom sme si vymieňali nadšené očakávania, čo všetko nás na hrade určite očarí. Mala som v pláne si odtiaľ odniesť brožúrky, pohľadnice, časopisy, obrázky, prípadne knihy, čokoľvek o Bratislavskom hrade, o Slovensku, slovenských osobnostiach, atď. Práve kvôli tomu nadšeniu z kultúrnych zážitkov a zo zámerného nadobúdania zaujímavých publikácií a brožúrok si druhí (hlavne môj manžel a syn ) zo mňa uťahujú :-). Cestou k hradu sme však nerátali s tým, že zbadáme Mačkafé – kaviareň s mačičkami sídliacou na hradnom kopci. To spôsobilo, že sme na nejaký čas zabudli na kultúrne plány a išli spoznávať mačky bývajúce v kaviarni pod hradom. Všetky sme si ich museli obzrieť, naučiť sa ich mená, ponaháňať ich v snahe zobrať ich na ruky :-), popri tom vypiť kávu. Keby som nebola z Košíc a nemala psa, určite odtiaľ odchádzam s mačkou (mačkami).

   

Po hodinke sme si spomenuli, že máme už len hodinu a pol, kým hrad nezatvoria a na druhý deň sme už cestovali do Košíc. Vybehli sme hore, kúpili si lístky, pozreli sme si plán hradu a ja som navrhla Mery, aby sme začali od 3.poschodia, kde je obchod s predmetmi, na ktoré som si robila zálusk.

Prekvapilo nás, aký je hrad monumentálny, nesmierne vysoké stropy, obrovské impozantné schodiská, červené koberce, zlaté ligotavé zrkadlá. Schodov medzi jednotlivými poschodiami bolo omnoho viac, ako je zvyčajné v iných objektoch.

Dychčiac sme nadšene vleteli do obchodíku, bolo tam plno časopisov, pohľadníc, všeličoho. Vrhla som sa vyberať si niečo, čo musím nevyhnutne vlastniť, napr. čokoľvek dobré o štúrovcoch, o iných národovcoch, o umelcoch, napr. som čakala, že určite tam nájdem niečo o diele Martina Benku (bola tam práve výstava jeho diel), prípadne o Alexym (ktorý sa zaslúžil o to, aby hrad bol zrekonštruovaný), atď. V tú chvíľu však zadunel priestormi hradu výstražný systém a všetci v hrade prítomní boli naliehavým hlasom z reproduktorov vyzvaní k okamžitému opusteniu hradných priestorov. Zároveň sme boli upozornení, nech nepoužívame výťah, len schody, a nech pomáhame ľuďom so zdravotným postihnutím tiež opustiť hrad. Naliehavá výzva sa opakovala, bez prestávky, vďaka čomu som zistila, že hrad má aj monumentálnu akustiku. V tú chvíľu som zažila, čo všetko vie myseľ napadnúť v takejto situácii. Najprv mi napadlo, že je podivuhodné prísť prvý krát na Bratislavský hrad a hneď po 10 minútach tam zažiť teroristický útok, a že tí, ktorí strašia stále teroristami predsa mali pravdu (inšpiráciou mi bola zrejme spomienka na pád Dvojičiek). O 5 sekúnd sa mi zdalo, že pôjde o útok mafie zneužívajúcej súčasný systém, ktorá je na mňa naštvaná za moje verejné prejavy nesúhlasu s konaním súčasnej vlády. Otázka, prečo by kvôli tomu útočili na hrad, mi neprišla dôležitá . Okamih na to som si pomyslela, že to asi bude zemetrasenie alebo zosuv pôdy z hradného kopca a že hrad zrejme padá. Skrátka všetko katastrofické videné v telke mi prebehlo hlavou . Potom som sa trochu spamätala a vravím Mery, že je to vlastne pekné miesto na odchod z pozemského života, veď aj Štúr chcel zomrieť na vrchole životných síl. Len mi bolo, dosť nelogicky, ľúto, že som si nestihla kúpiť žiadnu publikáciu a že som za svoje vstupné nič z hradu, na ktorý som sa dlho tešila, nevidela.

Na treťom poschodí bola s nami aj pani predávajúca v obchodíku, a tá nám s Mery po chvíľke meravého rozmýšľania, čo robiť, povedala, že jej sa nechce veriť, že je to ozajstné ohrozenie, že to snáď bude nejaké cvičenie, nech sa neľakáme a nech dokončíme nákup, ak chceme. Upokojili sme sa, potešila som sa, že publikácia predsa bude, keď vbehla do obchodíku iná zamestnankyňa hradu a prísne nás pokarhala, prečo sme okamžite neuposlúchli výzvu, ktorá nám stále hučala dookola nad hlavou. Rozbehli sme sa s Mery teda dolu, vybehli na nádvorie a obzerali sa, čo sa deje. Boli tam zhromaždení zamestnanci hradu, návštevníci, všetci trochu znepokojení, rozmýšľali sme, čo robiť. Či utekať preč, alebo dúfať, že je to omyl. O chvíľu prišiel nejaký pán, zamestnanec a začal nás upokojovať, že to bude zrejme planý poplach. Vtedy poplašný signál prestal po 15 minútach hučať, konečne bolo ticho. Dozvedeli sme sa, že nejaká zahraničná turistka vyšla sama na vežu hradu a tam spustila omylom poplašný signál (zrejme sú na hrade príslušné tlačítka). Štvrťhodinku sa ozýval hradom alarm, kým sa zistilo, čo sa stalo. Zamestnanci si medzi sebou hovorili, že to ešte na hrade, odkedy tam pracujú, nezažili.

Daný pán zamestnanec nám ponúkol, nech sa ešte vrátime do hradu prezrieť si, čo stihneme, radi sme to využili. Zistili sme však, že zamestnanci evakuujúc z hradu pozatvárali oddelenia s expozíciami, a keďže bolo cca pol šiestej, už ich neprišli otvoriť. Podarilo sa nám si pozrieť jedine hradnú kaplnku – trošku zvláštnu, trvalo mi chvíľu, kým som pochopila, že to je kaplnka. Chvíľku sme tam pobudli a pobrali sme sa na odchod.

Idúc dolu krásnym schodiskom sme začuli, ako na nás vola nejaká pani zamestnankyňa z hradu, nech sa vrátime do kaplnky. Prekvapene sme sa vrátili. Pani sa na nás prísne pozerala a položila nám zvláštnu otázku. Vraj nech jej povieme, čo drží v ruke za chrbtom. Tým, že použila prísny tón a celkovo sme boli s Mery vystrašené z predchádzajúcej evakuácie, sme len mlčali a nevedeli, čo máme odpovedať. Dostali sme tú otázku znova. Nakoniec prehovorila Mery a slušne sa spýtala, či naozaj máme hádať, čo má pani pracovníčka v ruke za chrbtom . V tú chvíľu už pani videla, že z nás len tak odpoveď nedostane, preto ruku spoza chrbta vybrala a zbadali sme, že v nej drží Meryin mobil! Mery si ho zrejme odložila do hradnej kaplnky, s tým, že si ho pri najbližšej návšteve vyzdvihne :-) :-).

Nuž takto prebehlo moje spoznávanie Bratislavského hradu, každého jeho poschodia, miestnosti, exponátu (predtým som si totiž plánovala, že budem venovať pozornosť každému exponátu ). Má to však aj veľkú výhodu – môžem sa celé ďalšie roky tešiť na to, že si pôjdem hrad dôkladne obzrieť. Z hradu sme naozaj veľa nevideli, no zážitok sme si odniesli veľký. Za krátku chvíľu sme precítili mnoho rôznych situácií – najprv aké to je, keď sa človek cíti byť v ohrození spolu s národným symbolom. Následný pocit úľavy a radosti z pokojného života, keď sme sa dozvedeli, že útok nehrozí. Stála som vonku pred hradom dojatá, dívala som sa na vlajku SR vlajúcu vo vetre, vravela som si, aká pekná vlajka. Potom som si uvedomila, že to je „ten“ stožiar pána Danka, takže ma trochu nadšenie prešlo, ale aj tak to bol krásny pohľad :-). Na záver - ďakujeme za všetko, čo nám život prináša, lebo sa smieme mať dobre.

       


Na našej ceste vyhľadávania škôl, ktoré sú otvorené myšlienke inklúzie, sme mali možnosť navštíviť základnú školu na Karloveskej ulici 61 v Bratislave. Táto škola sa zúčastnila programu Škola inkluzionistov Nadácie pre deti Slovenska, ktorý podporuje školy v príprave na inkluzívne vzdelávanie. V Karlovej Vsi v Bratislave sme dosiaľ nikdy neboli, preto nás príjemne prekvapilo množstvo stromov, ktoré sme tam mali možnosť vidieť.

 

V škole sme boli vopred ohlásení, čakal nás pán Adam Škopp – zástupca riaditeľky školy majúci na starosti inkluzívne vzdelávanie. Museli sme prekonať viac ako desať schodov, aby sme sa k vstupu do školy dostali. Keby sme nemali v našej často cestujúcej partii dobrých a ochotných osobných asistentov, nemohli by sme spoznať z dôvodu všadeprítomných architektonických bariér osobne žiadnu bežnú školu ( a nielen školu).

Na škole nás prijali s otvoreným a priateľským prístupom. Pán Škopp sa nám venoval, mali sme možnosť sa pýtať , ako je na tom škola so začleňovaním detí so zdravotným postihnutím do kolektívu ostatných žiakov. Zaujímalo nás aj celkové fungovanie školy, aktivity, priority. Myslím, že sa môžeme priznať, že nás na každej škole najviac zaujíma osobnosť učiteľov, ich prístup ku žiakom, k procesu učenia, k vzájomnej spolupráci, k rodičom... Na každej škole pozorujeme, pýtame sa. Zároveň máme veľký rešpekt k práci učiteľov, vieme, že byť učiteľom znamená byť zodpovedným za osobnostný rozvoj množstva detí a mladých ľudí. Vyžaduje si to veľkú prácu na sebe, na svojom osobnostnom rozvoji.

Škola má približne 500 žiakov, z toho v  tomto školskom roku je na škole 25 detí, oficiálne začlenených ako deti so špecifickými potrebami. Približne ďalších 25 žiakov je v podobnej situácii – majú problém zvládať bežný školský proces, aj keď nemajú oficiálne stanovenú diagnózu. Deti s telesným ZP nemajú, ale boli by radi otvorení a pripravení na takúto situáciu, čo znamená nutnosť riešiť prítomnosť architektonických bariér. Obrátili sa na miestny úrad so žiadosťou o zabezpečenie iného prístupu do školy. Úrad investíciu odmieta z dôvodu, že na škole nemajú žiadne dieťa s telesným ZP. Argument, že dieťa s telesným postihnutím potrebuje vopred pripravené prostredie nie je zrejme dostatočný. Budovu nie je možné debarierizovať za pár dní (trvá to cca 2-3 roky). Škola je teda v situácii, že nemôže prijať dieťa na vozíčku, lebo má všade množstvo schodov, a zároveň úrady považujú žiadosť o debarierizáciu školy za neoprávnenú, keďže tam dieťa na vozíčku nemajú.

Zhodli sme sa s pánom Škoppom , že úspech inklúzie je podmienený porozumením, v čom inkluzívny prístup spočíva. Nejde len o začlenenie detí so ZP alebo sociálne znevýhodnené deti do školského procesu. Inkluzívna škola je tu pre všetky deti. O inkluzívnom prístupe je možné hovoriť len vtedy, keď sa rešpektuje rovnako právo každého dieťaťa na kvalitné vzdelávanie. Zabezpečiť každému dieťaťu kvalitný proces výchovy a vzdelávania znamená veľký nárok na učiteľov, na ich osobnostný rozvoj, prístup, prácu na sebe.

Na ZŠ Karloveská 61 majú inkluzívny tím (2 pedagógovia z 2.stupňa, 2 pedagógovia z prvého stupňa, špeciálny pedagóg, 2 školskí asistenti, školský psychológ), ktorý sa pravidelne stretáva a venuje sa tvorbe spoločnej koncepcie prístupu k deťom so špecifickými potrebami. Aby sa mohla škola snažiť o inkluzívne vzdelávanie, potrebuje dostatok učiteľov, školských asistentov. Na ZŠ Karloveská 61 prijali viac učiteľov, zároveň predložili žiadosť na 9 školských asistentov (v tomto školskom roku), schválili im 2. Na škole vytvárajú rodinné a komunitné prostredie. Pracujú na dobrých vzťahoch s rodičmi žiakov (neformálne stretnutia), aj na prepojení školy s okolitou komunitou prostredníctvom spoločných aktivít, komunitných záhrad. Vnímajú, že škola dnešnej doby, ktorá chce byť inkluzívna, má byť otvorená. Peniazmi sa však zrelé vnímanie a realizácia inklúzie zabezpečiť nedá, podmienkou je ľudská pripravenosť učiteľa.

Ďalším krokom na ich ceste k inkluzívnemu vzdelávaniu je prijatie sociálneho a liečebného pedagóga do tímu. Aby podporili možnosť získať prax pre študentov, ponúkali študentom špeciálnej pedagogiky možnosť praxe na škole (ako asistent učiteľa), nenašli sa však nijakí záujemcovia.

Mali sme príležitosť sa spoznať, aj dobre porozprávať s pani riaditeľkou Mgr.Evou Horníkovou. Keďže od vedenia závisí spôsob a úspešnosť fungovania školy, pýtali sme sa jej, čo to obnáša viesť školu s inovatívnym spôsobom fungovania . V prvom rade pani riaditeľka chválila svojich kolegov, na ktorých sa môže spoľahnúť, ktorí berú svoju prácu ako poslanie, chcú sa rozvíjať, záleží im na žiakoch. Škola rieši množstvo dôležitých vecí, tém, preto je nevyhnutné efektívne rozdeliť úlohy a zodpovednosť medzi jednotlivých členov kolektívu. Úlohou riaditeľa/riaditeľky okrem iného je motivovať svojich kolegov, spoločne s nimi pracovať na poslaní, na vízii, na cieľoch školy, efektívne rozdeľovať úlohy, pracovať na dobrých vzťahoch v kolektíve. Postrehli sme , že byť dobrou riaditeľkou znamená schopnosť vybrať si dobrých ľudí do učiteľského tímu, byť dobrým manažérom a koordinátorom a najmä vizionárom, ktorý má dostatočné nadšenie (vnútorný oheň :-) ) pre učiteľské poslanie a dokáže vidieť veci z nadhľadu a komplexne. Keďže sme prišli na návštevu školy hlavne kvôli téme inkluzívneho vzdelávania, pani riaditeľka spomínala najviac pána Adama Škoppa ako svoju pravú ruku pre túto dôležitú tému. Pán Škopp vedie inkluzívny tím a má schopnosť dobre rozumieť, v čom inklúzia spočíva.

Po rozhovore sme mohli vidieť priestory školy a boli sme pozvaní pánom Škoppom na obed do školskej jedálne. Bolo to veľmi podarené, lebo po dlhých rokoch sme mohli opäť pocítiť atmosféru školského stravovania. Pozvanie na obed zo strany školy však znamenalo aj nutnosť zabezpečiť našim trom kolegom na vozíčkoch prekonanie množstva schodov vedúcich do jedálne. Tento na prvý pohľad problém premenili pani riaditeľka s pánom zástupcom na príležitosť, ako zapojiť deviatakov do blízkeho kontaktu s nami, teda s návštevou, ktorej súčasťou sú aj vozíčkari. Pred schodami s vážnou tvárou, na ktorej sa zračil pocit zodpovednosti, čakali chlapci deviataci. Podelili sa a pomohli Mariánovi, Martinke a Jarkovi prekonať schody vedúce na prvé poschodie.

            

V jedálni sme sa spoločne najedli, mali sme možnosť zažiť milý personál pôsobiaci v kuchyni a v jedálni. Pri obede sme ešte využili možnosť na ďalšie rozprávanie sa s našimi hostiteľmi.

 

Ukázali nám triedy na prvom poschodí, videli sme žiakov prvého stupňa. Boli sme milo prekvapení, keď sme zistili, že pri schodoch na nás trpezlivo čakali chlapci deviataci – tí, ktorí nám pomáhali vyniesť sa hore. Čakali určite aspoň hodinu, aby nám pomohli zísť naspäť na prízemie, vnímali sme z ich strany veľkú snahu byť nápomocnými. Dovtípili sme sa, že pani riaditeľka s pánom Škoppom ich dopredu pripravili na našu návštevu a bol to veľmi pekný zážitok. Potom sme počuli, ako pani riaditeľka vraví p.zástupcovi, že treba ich snahu ďalší deň verejne oceniť. My na ochotných chlapcov dosiaľ spomíname.

Musíme sa priznať, že sme mali veľmi dobrý pocit z rozhovorov so zástupcami tejto školy. Odborníci upozorňujú že úspešná inklúzia stojí aj padá na ľudskom faktore, teda na ľuďoch, ktorí ju majú realizovať. Jej základnou podmienkou je pozitívna sociálna klíma na škole. Len tam, kde učitelia majú na prvom mieste kvalitu vzťahu ku žiakom a k svojim kolegom, len tam je možné dokráčať k inkluzívnemu vzdelávaniu. Je to dlhá cesta, lebo chýba takmer úplne systematická podpora zo strany štátu pre školy, ktoré sa touto cestou vyberú. Na ZŠ Karloveskej 61 to však štátu nezazlievajú, rozhodli sa mu v procese vytvárania kvalitného školstva pomôcť. Sú rozhodnutí nenadávať, nesťažovať sa, ale urobiť, koľko vedia. Táto škola pomáha svojim postojom ďalším školám – ako inšpirácia, ako príklad dobrej praxe.

Po odchode sme boli všetci členovia našej partie radostne naladení, plní nádeje z toho, že máme na Slovensku aj dobré školy a dobrých učiteľov. Dohodli sme sa, že to musíme ísť osláviť , a keďže sme mali možnosť sa fotiť v škole pri obraze Ľudovíta Štúra, inšpirovalo nás to a zapadli sme do „jeho“ kaviarne na Štúrovej ulici. Tam sme si pripili s nápojmi nazvanými Mor ho a Duma bratislavská na dobré slovenské školstvo.

 


Príspevok z konferencie si dovoľujem začať rekapituláciou základných pojmov o inkluzívnej škole, aby sme sa v tejto téme dobre orientovali. Keď sa spomenie inklúzia alebo inkluzívna škola, hneď sa nám vybavia deti so zdravotným postihnutím alebo deti zo sociálne znevýhodneného prostredia. Je to však podstatne širší pojem.

Ak nás zaujíma definícia slova inklúzia, vieme si ju vyhľadať na internete a nájdeme ich niekoľko. Ja som vybrala nasledujúcu definíciu: Inklúzia znamená prítomnosť, účasť, úspech a šťastie všetkých detí. (Pod pojmom úspech sa myslí niečo, čo ďaleko presahuje rámec testovania vedomostí). Inklúzia je systém vzdelávania, ktorý rešpektuje osobnosť (každého) dieťaťa a  podporuje rozvoj jeho osobnosti. V inkluzívnych školách sa ku každému dieťaťu pristupuje individuálne, dbá sa o intenzívnu spoluprácu s rodičmi. Odlišnosť detí je (každé je odlišné od ostatných, resp. jedinečné) v takýchto školách vnímaná ako príležitosť k rozvíjaniu rešpektu k sebe samému ale aj k ostatným, k rozvíjaniu empatie, tolerancie, ohľaduplnosti, zodpovednosti. Inkluzívna škola je škola, ktorá je otvorená každému dieťaťu bez rozdielu, nevyberá si deti len podľa určitých kritérií .Takto by mali v ideálnom prípade fungovať všetky vzdelávacie inštitúcie.

Keď si robím svoj súkromný "brainstorming" na túto tému, napadajú mi slová: humanizmus, škola s otvorených srdcom, akceptácia, bezpodmienečná láska,... tieto pojmy "skloňujeme", resp. sa snažíme ich aplikovať do praxe ako ľudstvo vo všetkých oblastiach a tak je to správne. 

Vďaka tomu, že sme pred pár týždňami navštívili základnú školu v Záhradnom, vieme uviesť príklad na školu, ktorá funguje inkluzívne. Pôsobia v nej učitelia s otvoreným srdcom, deti sú tam šťastné. V priebehu rokov sa k nim prihlásilo niekoľko detí so zdravotným postihnutím, učiteľský tím urobil všeto preto, aby ich mohli prijať. Debarierizovali vstup do školy, zabezpečili individuálny prístup, školského asistenta,.. K otvorenej škole patrí spolupráca s komunitou - v Záhradnom funguje veľmi pekne.

Skvelý učiteľský tím robí výbornú prácu, zároveň  sú pomerne malou organizáciou, preto zvládajú byť otvorenými zatiaľ každému. Akonáhle by škola prijala viac detí so špec.potrebami, dostali by sa do ťažkostí to zvládnuť. Dôvod by bol jasný - chýbanie systematickej podpory dobrých, otvorených, inkluzívnych škôl štátom, spoločnosťou. Veľké školy v mestách sú v situácii, v ktorej sa inklúzia robiť nedá. Chýba im dostatok zamestnancov potrebných pre realizáciu individuálneho prístupu, chýba architektonicky pripravené prostredie, vzdelávanie je nastavené výkonnostne (potrebujú ísť rýchlym tempom), rodičia proti začleneniu dieťaťa so ZP často protestujú,...

Schéma - kedy inkluzívne vzdelávanie funguje: 

Na schéme, ktorú sme prevzali z konferencie, je vymenované, čo všetko úspešnú inklúziu podmieňuje: 

- dobré vedenie školy, dobrý riaditeľ, dobrí učitelia, ktorí spolupracujú na spoločnej vízii, cieľoch, podpora okolia, najmä rodičov, podporné služby, evalvácia (tak ako sa pracuje v každom modernom podniku, aj v modernej škole je potrebné sledovať, či naša práca postupuje a či ide naplánovaným smerom.),...

Nie je jednoduché byť inkluzívnou školou. Prečo by sa teda o to mali školy snažiť? 

Uvedieme aspoň niekoľko dôležitých prínosov pre školu:

-neustále rozvíjanie profesionálnych schopností učiteľov a z celého pedagogického zboru sa tým stáva profesionálny tím

-inkluzívne školy kladú dôraz na kvalitnú spoluprácu všetkých učiteľov, čo uľahčuje prácu jednotlivcovi

-inkluzívna škola je kultúrnym, osvetovým, preventívnym a rodinným centrom, čim zohráva dôležitú úlohu v živote študentov, ale pozitívne ovplyvňuje aj rodičov pri výchove ich dieťaťa.

Prínos inkluzívnej školy pre žiakov:

Rozvíjajú svoj ľudský potenciál v zmysle empatie, spolupatričnosti, vzájomnej pomoci. Na školách už dlhodobo chýba dostatočný dôraz na výchovu. Prítomnosť spolužiakov so zdravotným postihnutím je nesmierne obohacujúca práve v tomto rozmere. Keďže však pripomíname, že inkluzívna škola nie je len o deťoch so ZP, ale o otvorenosti každému dieťaťu, to je podmienené prítomnosťou pozitívnej sociálnej klímy. Pre všetky deti je úžasným, nenahraditeľným darom chodiť do školy, kde vládnu dobré medziľudské vzťahy. Nielenže tam budú šťastné, ale zároveň položia základy kvalitnému  hodnotovému rebríčku.

Prínos pre spoločnosť:

Existencia inkluzívnych škôl s vyspelými učiteľmi, ktorí vychovávajú a vzdelávajú pre budúcnosť spoločnosti deti s dobrým srdcom a bystrým rozumom, je pre spoločnosť obrovským prínosom - je zdrojom múdrosti, poznania, hodnôt, ktoré sa vďaka jej otvorenosti šíria ďalej na rodičov, iné školy,... Neexistujú rýchle zázraky, ktoré by vyriešili problémy vyskytujúce sa v spoločnosti. Dobrá inkluzívna škola však dokáže spôsobiť "zázrak" pomalšieho charakteru - veď čo iné je pozitívna zmena hodnôt, podpora kultúry a poznania, ak nie zázračný, všetko transformujúci proces?

Keď sa zameriame na deti so ZP začlenené do bežnej školy, kde môžu nadobudnúť dobré poznatky a dobré srdce, zistíme, že sa v bežnej škole pripravili na praktický život v dobrej kvalite. Získajú dostatočné vzdelanie a následne prácu, ktorá ich baví, čím sa stanú sebestačnými, naplnenými, šťastnými, užitočnými pre spoločnosť. Neskončia v ústavoch alebo zavretí doma, nebudú mať depresie či apatiu, nebudú musieť dostávať od štátu veľké finančné prostriedky na pobyt v nejakej inštitúcii, lebo sa budú vedieť o seba postarať.

 

Aký postup sa odporúča pre tých, ktorí sa inkluzívnou školou chcú stať?

Prvým krokom je budovanie inkluzívnej vízie školy - patrí sem:

-zmena komunikácie - podmienka pozitívnej sociálnej klímy -kvalitná spolupráca

-zmena postoja k neúspešným deťom

-prestať diferencovať deti podľa postihnutia

-zamerať sa na rozvoj osobných kompetencií dieťaťa

-zlepšenie dostupnosti odbornej pomoci.

 

Poďme ku konkrétnym príspevkom z konferencie.

Prof.PhDr.Eva Gajdošová, PhD. (odborná garantka) otvorila konferenciu príhovorom, na aký sme neboli pripravení. Stojí za to si ho prečítať celý, ja som vybrala pár viet. 

"Spoločne dnes na konferencii hľadajme, ako zabezpečiť pozitívny, kognitívny, sociálny, emocionálny a duchovný rozvoj mladých. Myslieť na veľkú dôležitosť dobrej školskej klímy (pozitívna sociálna atmosféra), na dobré (pomáhajúce a podporujúce) medziľudské vzťahy, priateľskú a partnerskú komunikáciu (na všetkých úrovniach, odborníci ako prví), akceptovanie iného názoru, rozvíjanie sebaúcty a úcty k druhým. Blahodárny účinok povzbudzujúcich slov, úsmevu, nehy, lásky, odpúšťania, pomáhania."

Ako symbolické vyjadrenie psychológie inkluzívnej školy vybrala pani profesorka nasledujúci motív: 

Pevný rozkonárený strom s rôznofarebnými motýľmi (spomeňme si na ten obraz vždy pri inkluzívnej škole) -všetky motýle smerujú ku svetlu ako cieľu edukácie, ktorým je výchova detí k pravde, spravodlivosti, človečenstvu spojenému s najvyššou Entitou. Spoločná existencia na strome školy hovorí, že každý tu má svoje miesto a zároveň je spolu s ostatnými, nie je vylúčený zo spoločného diania a účasti na aktivitách. Transformácia motýľa z kukly a húsenice na prekrásneho motýľa symbolizuje nádhernú duchovnú transformáciu.

KAŽDÁ ŚKOLA BY MALA SMEROVAŤ K TÝMTO HODNOTÁM.

Prof. PhDr. MARTA HORŇÁKOVÁ, PhD. - Pedagogická fakulta UK, Katedra liečebnej pedagogiky, úryvok z jej vynikajúceho príspevku:

Vo februári 2010 Vláda Slovenskej republiky schválila návrh na ratifikáciu Dohovoru OSN o právach ľudí so ZP, kde sa zaviazala vytvoriť prístup pre všetkých k inkluzívnemu, kvalitnému, bezplatnému, základnému a stredoškolskému vzdelaniu v spoločenstve, v ktorom žijú. Vyšli zborníky z výskumov, učebnice o inkluzívnej pedagogike (od p.prof.Horňákovej, od prof.PhDr.Viktor Lechta PhD.), rozbiehali sa projekty VEGA, KEGA, národný projekt PRINED - kde išlo o overenie, ako bude inklúzia fungovať na 100 vybraných školách, ak tam budú tímy odborníkov. Školy chceli byť inkluzívne, ale zrejme to nebola vízia všetkých zamestnancov, to sa odrážalo na spolupráci a klíme školy. Po roku a pol sa proces vyčovania na školách vrátil do starých koľají.  Inklúzia nemôže prísť zvonku, spočíva v zmene spôsobu vyučovania. Je potrebné vytvoriť učiace sa spoločenstvo - postavené na spolupráci, na pružnosti, na osobnej zodpovednosti, na chcení sa vyvíjať a meniť, na chcení rozširovať svoje poznanie stálou rekonštrukciou svojej reality, proces učenia je dôležitejší ako výsledok (hodnotenie, odovzdanie práce), proces žiaci plánujú, sledujú, hodnotia. Hlavnou charakteristikou zmeny spôsobu vyučovania je prijímajúca/akceptujúca klíma: učiace sa spoločenstvo vytvára predpoklady pre učenie sa v hrovej a tvorivej atmosfére, každý sa učí (žiaci, učitelia, všetci) všetkému (nové poznatky, nové zručnosti - napr. akceptovať druhého, poskytnúť pomoc,...). Podmienkou je akceptovať, že "učiteľ už nebude studnicou múdrosti, ale ten, ktorý bude dieťa učiť sa učiť. Ten, ktorý dieťa rešpektuje, vytvára zdravé prostredie prosociálneho človeka vo vyvíjajúcej sa spoločnosti)."

Ďakujeme za úžasnú konferenciu, ktorej obsah som nemohla zredukovať len na jeden článok. O poznaní prinášanom ďalšími odbornými účastníkmi konferencie budem písať v 2.časti príspevku. 

Marcela Strhárská


Článok je o Luisovi, nástupcovi slávneho Kariho. Obaja boli a sú jagdteriérmi, napriek tomu sú povahovými protipólmi. Luis je jemný, bojazlivý, túlivý,  Kari bol odvážný, húževnatý, neodbytný. Odlišné majú aj pracovné návyky. Luis sa na pracovných poradách cíti najlepšie na rukách pani riaditeľky a drieme. Kari si vždy ukoristil jednu stoličku celú pre seba a všetkých uprene pozoroval.


Kto navštívi Bojnický zámok, má čo obdivovať.  Nielen jeho krásu a čaro, ale aj jeho príbeh.  Rozprávkovým zámkom sa stal vďaka poslednému majiteľovi Jánovi Pálfimu (1829 - 1908), ktorý ho skrášlil zvonku aj zvnútra. Nerobil to len pre seba, mal cieľ – sprístupniť krásu zámku a jeho vybavenia všetkým, pre radosť, pre inšpiráciu, pre povznesenie ducha.


Letné stretnutie.

V kategorii - Zažili sme september 02 2019

Predposledný augustový víkend som strávila v malebnom prostredí Silickej planiny pod hradom Krásna hôrka. Konalo sa tam Stretnutie ľudí dobrej vôle. Pozvanie na stretnutie s týmto názvom spojilo dohromady vyše dvadsať ľudí.


V piatok 12.7. sme cestovali na festival Európske ľudové remeslo v Kežmarku (už štvrtý rok). Šli sme z Košíc rýchlikom do Popradu v zložení Ľubka, Daniel, ja s Jankom (synom), Ľubomír, Adam, Natálka s asistentkou Dankou, Maťka s Ľudkou, Gregor, Mišo s mamkou. Autom šli Majko s Jančim, pani riaditeľkou a známou dvojicou Vladko-Kaja.


Strana 1 z 6